Novomexické hory - Robinson Jeffers

Poézia

Pozorujem Indiánov, tančiacich, aby pomohli mladému obiliu v pueble Taos.

Starci sedia v podrepe dookola a spievajú pieseň,
mladé ženy s tučnými nahými rukami a hŕstka
ostýchavých mladíkov podupávajú v tanci.
Štíhli, svalnatí mladíci sú obnažení po úzke boky,
prsia a chrbty pomazané bielou hlinou,
dve orlie perá im krášlia čierne hlavy.
Tancujú neochotne, už sa tiež pomaly civilizujú,
starci ich nútia.

Iba bubon je spokojný, myslí si, že svet sa nezmenil,
bubon, tlčúce srdce, najjednoduchší z rytmov,
myslí si, že svet sa vôbec nezmenil, iba sníva a sníva,
bubon, srdce bez rozumu, bubon bez očí.
Turisti majú oči, stovka ich pozoruje tanec,
bieli Američania, roztúžene aj s úctou a bez výsmechu.
Pútnici z civilizácie, dychtiaci po kráse, náboženstve,
poézii, pútnici z prázdnoty.

Ľudia z miest, úzkostlivo túžiaci opäť po ľudskosti.
Ako do morku sajú žalostné predstavenie.
Indiáni sú vysatí a nebolo nikdy dosť náboženstva ani krásy ani poézie...
aby naplnili túto prázdnotu Američanov
Iba bubon je spokojný, myslí si, že svet sa nezmenil.
Zrejme iba ja sám a mohutný bubon kmeňa a skalnaté čelo hory Taos máme na pamäti,
že civilizácia je iba prechodná choroba.

Robinson Jeffers