Koniec doktora Knôlgeho

obrázok bez popisu

Hermann Hesse vo svojej krátkej poviedke vtipne paroduje fanatických vegetariánov a zástancov návratu k prírode. Aj keď od doby, kedy poviedka vznikla, uplynulo takmer storočie, jej humor nestratil nič na svoje trefnosti. Hermann Hesse, ktorému tiež bola blízka myšlienka návratu k prírode a ktorý sám koketoval s vegetariánstvom, ako aj s východnými duchovnými prúdmi, dokazuje, že schopnosť zasmiať sa sám na sebe, patrí k prejavom zdravej ľudskej bytosti.        

Koniec doktora Knôlgeho

"Pán doktor Knôlge, niekdajší učiteľ na gymnáziu, ktorý odišiel zavčasu na odpočinok a venoval sa súkromnému štúdiu filológie, by zaiste nikdy nebol prišiel do styku s vegetariánmi a s vegetariánstvom, keby ho náchylnosť na záduch a reumu nebola prinútila urobiť vegetariánsku kúru. Výsledok bol taký vynikajúci, že súkromný učenec od tých čias každoročne strávil niekoľko mesiacov vo vegetariánskych liečebniach alebo penziónoch, zväčša na juhu, a tak napriek odporu k všetkému nezvyčajnému a výnimočnému mal dočinenia s kruhmi a indivíduami, ktoré sa k nemu nehodili, a už vôbec nebol rád, ak ho tu i tam navštívili v jeho vlasti, hoci celkom tomu zabrániť nemohol.

Doktor Knôlge strávil občas jar a včasné leto alebo aj jesenné mesiace v niektorom z mnohých vegetariánskych penziónov na juhofrancúzskom pobreží alebo pri Lago Maggiore. Spoznal sa tam s rozmanitými ľuďmi a na kadečo si privykol, na chodenie bosky, na dlhovlasých apoštolov, na fanatikov pôstu a na vegetariánskych gurmánov. Medzi tými poslednými našiel niekoľko priateľov a on sám, lebo mu choroba čoraz väčšmi zakazovala požívať ťažké jedlá, sa vycvičil na skromného vychutnávača zeleniny a ovocia. Vonkoncom nebol nadšený každým čakankovým šalátom a nikdy nejedol kalifornský pomaranč namiesto talianskeho. 0 vegetariánstvo sa napokon veľmi nestaral, bolo mu iba liečebným prostriedkom, a len príležitostne sa zaujímal o všetky tie famózne rečové novotvary v tejto oblasti, ktoré vzbudzovali jeho pozornosť po filologickej stránke. Boli tu slová vegetariáni, vegetaristi, bylinkári, striedmaci, surováci, miešanci.

Doktor sám patril podľa rečového označenia zasvätencov k stravníkom »miešaným«, pretože jedával nielen plody a nevarenú poživeň, ale aj varenú zeleninu, áno, aj mliečne jedlá a vajíčka. Praví vegetariáni, najmä však čistí »suroví« stravníci s prísnymi pravidlami to pokladali za hanebnosť a doktor to vedel. Držal sa od fanatických znaleckých škriepok týchto bratov ďaleko a svoju príslušnosť k triede miešaných stravníkov dával najavo iba konaním, kým mnohí kolegovia, najmä Rakúšania, sa svojím stavom honosili na navštívenkách.

Ako sme už spomenuli, Knôlgemu neveľmi svedčalo medzi týmito ľuďmi. On už aj mierumilovnou červenou tvárou a rozložitou postavou pôsobil celkom ináč ako väčšina vyziabnutých, asketických, často fantasticky poobliekaných hlásateľov čistého vegetariánstva. Mnohí si nechávali narásť vlasy po plecia a každý z nich kráčal životom ako fanatik, vyznavač a martýr svojho osobitného ideálu. Knôlge bol filológ a patriot a nehlásal nijaké humanitné či sociálne reformátorské idey, ani neuznával čudácky spôsob života svojich spolu vegetariánov. Vyzeral tak, že na staniciach a zastávkach lodí v Locarne alebo Pallanze mu sluhovia svetských hotelov, ktorí ináč zďaleka zavoňajú každého »kalerábového apoštola«, s dôverou ponúkali ubytovanie a veľmi sa čudovali, ked tak slušne vyzerajúci človek odovzdal svoj kufor sluhovi penziónu Thalysia alebo Ceres alebo osliarovi z Monte Verita.

Časom sa však v neznámom prostredí cítil celkom dobre. Bol optimista, ba takmer umelec života, a po čase našiel medzi vegetariánmi všetkých krajín, ktorí to miesto navštevovali, najmä medzi Francúzmi, pokojamilovného červenolíceho priateľa, vedĺa ktorého mohol pri bezstarostnom rozhovore nerušene stolovať, tráviť mladý šalát a broskyňu, a nemusel sa obávať, že by mu nejaký fanatik prísnych pravidiel vyhadzoval na oči jeho zmiešané stravovanie, alebo nejaký budhista prežúvajúci ryžu vyčítal náboženskú indiferentnosť.

Stalo sa, že doktor Knôlge čítal najprv v novinách a potom priamo v kruhu svojich známych počul o založení veľkej medzinárodnej vegetariánskej spoločnosti, ktorá získala rozsiahle územie v Malej Ázii a za veľmi mierne ceny pozýva bratov z celého sveta, aby tam prišli alebo na návštevu, alebo aby sa tam natrvalo usadili. Bolo to podujatie tých idealistických nemeckých, holandských a rakúskych bylinkárov, ktorí sa usilovali o akýsi druh vegetariánskeho sionizmu a ich cieľom bolo získať niekde vo svete pre prívržencov a vyznavačov ich viery vlastnú krajinu s vlastnou správou, kde by boli naporúdzi prirodzené podmienky pre taký život, aký si ako ideál predstavovali.

Pre začiatok mali založiť osadu v Malej Ázii. Ich výzvy sa obracali »na všetkých priateľov vegetariánskeho a vegetariánom podobného spôsobu života, kultu nahoty a životných reforiem«. Sľubovali tak veľa a húdli tak krásne, že ani pán Knôlge sa nevzpieral túžobnému volaniu z raja a prihlásil sa na nadchádzajúcu jeseň ako hosť.

Vidiek mal v zázračnom množstve a akosti dodávať ovocie a zeleninu, ústrednú kuchyňu viedol autor knihy Cesta do raja. Pre mnohých bola mimoriadne príjemná okolnosť, že tam budú môcť nerušene žiť bez úškľabkov zlomyseľného sveta. Pripúšťal sa každý druh vegetariánstva a nebol tu nijaký iný zákaz, iba zákaz požívať mäso a alkohol.

A zo všetkých kútov sveta prichádzali utečenci a čudáci, či už aby tam, v Malej Ázii, našli pokoj a blaženosť v živote primeranom ich prirodzenosti, či už aby sa rozptýlili a ťažili z tých, ktorí sem prúdili s túžbou po zotavení. Prichádzali vyskočení kňazi a učitelia všetkých cirkví, falošní hindovia, okultisti, učitelia jazykov, maséri, magnetopati, kúzelníci, zaklínači. Celý ten malý národ excentrických existencií pozostával v menšej miere z podvodníkov a zlých ľudí ako z neškodných drobných klamárov, lebo sa tu neveľmi dalo čo získať a mnohí ani nehľadali nič iné ako obživu, ktorá je pre človeka živiaceho sa rastlinnou stravou v južných krajinách veľmi lacná.

Väčšina týchto vyšinutých ľudí z Európy i Ameriky si priniesla so sebou ako jediné bremeno nechuť pracovať, ktorou sa vyznačujú mnohí vegetariáni. Nechceli zlato a rozkoš, moc a radovánky, chceli predovšetkým žiť svoj skromný život bez práce a záťaže. Nejeden z nich znovu a znovu pešo premeral celú Európu ako nenáročný čistič kľučiek na dverách u zámožných prívržencov vegetariánstva, alebo ako kazateľ-prorok, alebo ako zázračný doktor, a Knôlge našiel pri príchode do Quisisany nejedného starého známeho, ktorý ho z času na čas v Lipsku navštívil ako neškodný žobrák.

V prvom rade však stretával velikánov a hrdinov zo všetkých táborov vegetariánstva. Prichádzali opálení muži s dlhými zvlnenými vlasmi a bradami ako zo Starého zákona, v bielych burnusoch a sandáloch, iní mali športové oblečenie z bieleho plátna. Niekoľkí ctihodní muži kráčali nahí, iba na bedrách mali lykové zásterky, ktoré si sami uplietli. Hneď sa vytvárali skupiny, ba aj organizované spolky, na istých miestach sa stretávali striedmaci, na iných asketickí hladoši, na iných teozofovia alebo ctitelia svetla. Prívrženci amerického proroka Davisa postavili chrám, kde sa konávali bohoslužby.

Doktor Knôlge sa v tomto podivuhodnom hmýrenisku spočiatku pohyboval s akousi bázňou. Navštevoval prednášky niekdajšieho kúpeľného učiteľa menom Klauber, ktorý v čistej alamančine prednášal národom sveta o udalostiach v krajine Atlantis a obdivoval Yogiho Vishinanda, ktorý sa vlastne volal Beppo Cinari a už desaťročia sa usiloval o to, aby násilne zmenšil počet srdečných tepov asi o tretinu.

V Európe sa táto kolónia z hospodárskeho a politického hĺadiska javila ako blázinec alebo ako fantastická komédia. Tu, v Malej Ázii, to bola dosť pochopiteľná a vonkoncom nie nemožná vec. Podchvíľou prichádzali nováčikovia, ktorí s oduševnenými žiariacimi tvárami v extáze hľadeli na splnenie svojich životných snov, alebo, radostne slziac, chodili sem i tam a každého, koho stretli, pozdravovali bozkom mieru.

Najnápadnejšia však bola skupina čistých striedmakov. Odmietali akýkoľvek chrám, dom či organizáciu a neusilovali sa o nič iné, iba byť čoraz prirodzenejší, a ako oni vraveli, »priblížiť sa bližšie k zemi«. Bývali pod šírym nebom a jedávali iba to, čo sa dalo odtrhnúť zo stromu alebo kríka.

Nesmierne pohŕdali ostatnými vegetariánmi a jeden z nich doktorovi Knôlgemu vyhlásil do očí, že jesť ryžu a chlieb je práve také svinstvo, ako požívať mäso, a že medzi takzvaným vegetariánom, ktorý píja mlieko, a hocijakým pijanom a pálenkárskym ožranom nevidí nijaký rozdiel. Medzi striedmakmi najväčšmi vynikal ctihodný Jonáš, najdôslednejší a najúspešnejší zástanca tohto smeru. Nosil síce na bedrách zásterku, sotva sa však dala rozoznať od zarasteného hnedého tela. Býval v malom lesíku, tam ho bolo vídať, ako vrtko a čulo sa pohybuje medzi konármi. Prsty na rukách i nohách mal čudesne vyvrátené nahor a celá jeho bytosť bola obrazom veľmi vytrvalého a veľmi úspešného návratu k prírode. Niekoľko posmievačov ho medzi sebou nazývalo Gorila, ale ináč Jonáša v celej provincii obdivovali a vážili si ho.

Tento veľký vyznavač surovej stravy sa zriekol aj reči. Ak sa dakedy bratia a sestry zabávali na okraji jeho lesíka, sedával zavše na konári nad ich hlavami, rozveselene sa škľabil alebo znevažujúco smial, nepreriekol však ani slovíčko a posunkami sa usiloval naznačiť, že jeho spôsob vyjadrovania je rýdzou rečou prírody a že neskôr sa stane svetovou rečou všetkých vegetariánov a prírodných ľudí. Jeho najbližší priatelia boli deň čo deň pri ňom, priúčali sa jeho umeniu prežúvať a lúskať orechy a s úctou sa prizerali jeho postupnému zdokonaľovaniu, jednako sa však obávali, že ho čoskoro stratia, lebo pravdepodobne zakrátko úplne splynie s prírodou a vráti sa nazad do domovských divých hôr.

Niekoľko blúznivcov navrhlo, že by tejto podivuhodnej bytosti, ktorá uzatvárala okruh života a znovu našla východiskový bod ľudského bytia, mali preukazovať božské pocty. Keď však raz ráno pri východe slnka prišli s týmto zámerom do lesíka a spevom ho začali uctievať, zjavil sa oslávenec na svojom veľkom obľúbenom konári, uvoľnil si bedernú šatku, posmešne ju vyhodil do povetria a zahádzal ctiteľov tvrdými píniovými šuškami.

K tomuto Jonášovi Dokonalému, k tejto Gorile, pociťoval náš doktor Knôlge odpor z hÍbky svojej skromnej duše. Všetko, čo sa kedy v jeho srdci proti výstrelkom vegetariánskeho svetonázoru a proti fanatickým pomätencom mlčky búrilo, údesne mu v tejto postave vykročilo v ústrety, ba dokonca sa zdalo, že sa mu príkro zosmiešni aj jeho vlastné umiernené vegetariánstvo.

V hrudi súkromného učenca, ktorý žil bez väčších nárokov, sa urazene vzoprela dôstojnosť človeka, a on, ktorý chladnokrvne a trpezlivo znášať toľkých ľudí, ktorí zmýšľali ináč, nemohol prejsť popri mieste, kde Dokonalý býval, bez pocitu hnevu a zúrivosti. A aj Gorila, ktorý na svojom konári pokojne pozoroval všetky druhy súvercov, ctiteľov a kritikov, cítil k tomuto človekovi, ktorého nenávisť svojím inštinktom dobre vetril, vzrastajúcu zvieraciu popudlivosť. Zakaždým, keď šiel doktor okolo, premeriaval stromového obyvateľa vyčítavými, urážlivými pohľadmi a Gorila na odvetu ceril zuby a zlostne zazeral.

Knôlge sa už rozhodol, že na budúci mesiac provinciu opustí a vráti sa domov, keď sa raz takmer nevoľky vybral za jasnej noci pri mesačnom splne na prechádzku neďaleko lesíka. S ľútosťou myslel na dávne časy, keď bol ešte celkom zdravý, mohol jesť mäso a ako obyčajný človek žil medzi seberovnými a pri spomienke na krajšie časy si mimovoľne začal pískať starú študentskú pieseň.

Vtom zaprašťalo a z krovia sa vyrútil lesný človek, ktorého zvuky rozčúlili a rozzúrili. Hrozivo si zastal pred Knôlgeho a zaháňal sa neotesaným kyjakom. Doktor sa prekvapil, ale v roztrpčenosti a hneve sa nedal na útek. Cítil, že prišla chvíľa, v ktorej sa musí porátať so svojím nepriateľom. Hrozivo sa zasmial, uklonil a s tým najväčším výsmechom a urážlivosťou v hlase povedal: »Dovoľte, aby som sa predstavil: Doktor Knôlge.«

Tu Gorila so zúrivým výkrikom odhodil kyjak, vrhol sa na nebožiaka a vo chvíli ho svojimi hroznými ručiskami zahrdúsil. Ráno ho našli, mnohí tušili súvislosť, nik sa však neodvážil podniknúť niečo proti opičiakovi Jonášovi, ktorý si medzi konármi pokojne lúskal orechy. Niekoľkí priatelia, ktorých si našiel počas pobytu v raji, ho neďaleko pochovali a na hrob mu dali jednoduchú tabuľku s krátkym nápisom: Dr. Knôlge, vegetarián z Nemecka.

(1910)

Hermann Hesse: Podivuhodné posolstvo z inej hviezdy, Pravda 1983