Doba, keď sa model ekonomického rozvoja bohatých krajín Severu planéty považoval za vzor pre zbytok sveta sa pomaly končí. Nie preto, že by súťaživá ekonomika týchto krajín nedokázala uspokojovať rastúce potreby ľudí, ale preto, že je dlhodobo neudržateľná. Do vypuknutia enviromentálnej krízy sme mohli dúfať, že technická civilizácia, ktorá sa vyvinula na oboch stranách Severného Atlantiku, je tým najlepším, čo ľudstvo v 20.storočí mohlo vytvoriť. Dnes sa však stáva stále zrejmejším fakt, že mnohé naše úspechy sú žiaľ iba optickým klamom. Je tomu tak preto, že náš pokrok je priamo závislí na takom spôsobe využívania zdrojov prírodného sveta, ktoré zanecháva Zem stále viac zničenú a vyplienenú. Aj keď týmto spôsobom života stále žije iba menšina celosvetovej populácie a iba po krátku dobu, ktorá je nepatrným okamihom v našej histórii, blížime sa rýchlo ku koncu hostiny, na ktorej sa roztopašne spotrebováva to, čo príroda vytvárala milióny rokov.

Počas prvých troch rokoch manželstva, Sarah Stevensonova a jej manžel Jamie ani raz neraňajkovali spoločne a po mnoho dni komunikovali iba cez odkazy na lístočkoch. Zaneprázdnení postupom v ich kariérach, boli ako dve lode plávajúce nocou. Ona predávala reklamný priestor, on pracoval ako rozhlasový moderátor. “Dobre som zarábala a dostávala som obrovské bonusy,” spomína Sarah. “Kedykoľvek niekto prekročil predajné plány, hrala u nás muzika a tancovali sme okolo kancelárie. Boli sme všetci nasmerovaní iba na zarábanie peňazí. ” Čoraz viac v nej narastal pocit, že zárobky ani rozhadzovanie peňazí nevykompenzujú stres zo života v Londýne.