Znecitlivenie

Znecitlivenie

Nikdy nezabudnem na to, ako som videl dielo Námestie (City Square) od Alberta Giacomettiho po prvýkrát. Je to súsošie niekoľkých ľudí križujúcich námestie mesta. Postavy sú prirastené k zemi, zmeravené končatiny sa zdajú viac vhodné pre státie ako pre pohyb. Kráčajú - či skôr kráčajú ako vo sne - s očami bezmyšlienkovito upretými dopredu, nič nehovoriac a nikoho nespoznávajúc. Ich tváre sú pre mňa záhadou: aké myšlienky sa skrývajú za ich bezduchými očami?

Keď sa sám prechádzam ulicami, stále mám na mysli túto predstavu. Po námestí kráčame v širokých prúdoch, pohybujeme sa medzi budovami do tisícky rozličných miest, hľadíme na výškové domy a do výkladov obchodov, ale vyhýbame sa očnému kontaktu s druhými. Je zrejmé, že ľudia sú schopní takmer absurdného intenzívneho dojatia, lásky a násilia takmer s divokosťou bohov. Čo je teda to, čo nás zbavuje zmysluplného ľudského vyjadrenia a pravdivej medziľudskej komunikácie?

Verím, že naše komunikačné ťažkosti vznikli preto, lebo naše emócie boli odcudzené. Až natoľko, že to, čo by malo byť posvätné - dojatie - bolo zmenené na kapitál. Umenie, naša schopnosť dať formu tým výnimočným myšlienkam v našich dušiach, bolo pretransformované do pop kultúry a neživej zábavy. Je nám naservírované, čo si máme myslieť, čoho sa báť a čo pociťovať.

V správach nám hovoria, aké bude počasie a čo si máme obliecť. Limonádové seriály a večerné komédie nám hovoria, aké tvary a veľkosti ľudí máme milovať a aké slová máme používať, keď sa zamilujeme. Film nás donúti báť sa, ľúbiť a nenávidieť v rytme hrajúcej hudby v pozadí s pomocou rozličných trikov a pohľadov kamery. Spisovatelia a učitelia nás ohromujú dlhými zoznamami citácií a zaužívanými spôsobmi myslenia. Autori piesní trpia pre stratenú lásku, chudobu a sociálnu nespravodlivosť a obdarujú nás vhodne zabaleným CD, ktoré si môžete kúpiť za dostupnú cenu. Nie je však pravda, že našej kultúre chýba umelecké úsilie, toto úsilie je skôr pohltené finančným monštrom, ktoré nadovšetko požaduje predaja schopnosť. Výtvory zábavného priemyslu sa pre mňa stávajú stále viac neuspokojujúcimi.

Chcem žiť život plný neočakávaných udalostí, sám chcem objaviť, čoho sa mám báť a sám vyjadriť, čo cítim, keď sa zamilujem. Vždy ma strasie, keď počujem slová vychádzajúce z mojich úst, ktoré som počul už niekde predtým, ktoré nevznikli z môjho potešenia alebo utrpenia.

Neznášam tieto slová počúvať ani z úst iných ľudí: chcem vedieť, čo si skutočne myslia, nie, čo iba videli v televízii.

Ale čo užitočného je potom v umení, ak nám len poskytuje sny namiesto našich vlastných? Je diktátom od umelca, keď vytvorí krásne a dojímavé dielo a nám tým len poskytne emócie, ktoré by sme mali vytvárať sami? Ovplyvnil ma Alberto Giacometti svojim pociťovaným odcudzením, keď vytvoril Námestie a prinútil ma (nemyslím to ironicky) napísať toto? Ak zoberieme Giacomettiho vážne, mali by sme byť vo vzťahu so svojimi susedmi - mali by sme zdieľať sny. Hľadanie riešenia konfliktu v ľudskej existencii nie je osobná vec jedného človeka. Bez kníh, umenia a hudby by sme nevedeli, kde začať. A bez možnosti pre vyjadrenie našich pokusov pochopiť svet, by naše myšlienky ostali pochované a nezmyselné.

Možno sme nedefinovali umenie správne, ak doňho môžeme zahrnúť aj veci, ktoré sa predávajú a kupujú a ktoré sú zväčša materiálnym a finančným naplnením nekonečného hladu po pravde a zmysle. Neexistujú nijaké ľahké a zreteľné odpovede pre tento hlad. A skutočné umenie sa odlišuje od diktátu tým, že netúži poskytnúť konečné odpovede. Nie je to slovník, ktorý si môžete vziať z police a občas prelistovať. Umenie vyzýva tým, že je nedokončené. Je čas oslobodiť umenie z močiara reklamy, hudobných vydavateľstiev a top rebríčkov. Musíme sa odvrátiť od vysokej kvality, lesku a krásnych obálok. Miesto toho nechajte nás hlásať nedokonalosť, neoceňovanú kvalitu a nezreteľnú krásu, nechajte nás robiť umenie, ktoré ľudí necháva hladnými.

Umenie je jedným zo základných kameňov civilizácie; možno ak zmeníme naše umelecké priority, ekonomika sa tiež bude musieť zmeniť a nastane svet, v ktorom peniaze a vlastníctvo sa stanú našim sluhom. a nie pánom. Možno nastane svet, v ktorom sa už viac nebudeme obávať radovať sa na námestí z krásy prírody a z krásy ľudí, medzi ktorými žijeme a oni sa taktiež nebudú obávať. A to je základ revolúcie.

Dan Meliza
preložené z časopisu Adbuster č. 29