Vnútorná rovnováha

Vnútorná rovnováha

Ak preskúmame podrobne príčiny dnešných environmentálnych problémov, zistíme, že korene neležia v nedokonalých technológiách alebo chybných politických a ekonomických systémoch. Pretože nech budeme mať akúkoľvek dokonalú techniku a tie najsofistikovanejšie politické zriadenia, stúpajúcu nenásytnosť a chamtivosť ľudí nebude naša konečná planéta schopná uspokojiť.”

Ponúkame vám celý článok Juraja Hipša s názvom Vnútorná rovnováha, z ktorého úryvok ste mali možnosť prečítať si v Kruhu života 14.

Zem je nesmierne zložitý organizmus tvorený  nespočetnými na seba vzájomne pôsobiacimi javmi. Planéta zázračným spôsobom z toho všetkého vytvára krehkú rovnováhu. Keď sa čokoľvek z tejto rovnováhy vychýli, vzniká snaha po opätovnom návrate do vyváženého stavu. Príkladov narušenia rovnováhy v ekosystémoch poznáme nespočetne veľa. Už na základných školách sme sa učili  o premnožení rôznych druhov zveri, ktoré príroda svojimi mechanizmami uvádza do pôvodného stavu rovnováhy. Premnožená zver nenachádza na svojom teritóriu dostatok potravy a najslabšie jedince hynú, znižuje sa pôrodnosť a predátori tiež vykonávajú svoju určenú úlohu. Príroda smerujeme k tomu, aby sa opätovne vytvorila stratená rovnováha.  Tento proces je prirodzený a v celom evolučnom období sa v najrôznejších obdobách opakuje nespočetne veľa krát. Do vychyľovania rovnováhy v prírode úspešne zasahuje aj človek. Čím sa ľudstvo stávalo technologicky vyspelejšie, tým väčšie a zásadnejšie narušenia rovnováhy sa človeku podarili. Či sa už jednalo o vyhubenie najrôznejších živočíšnych druhov, klimatické zmeny, vytvorenie ozónových dier alebo znečistenie vody. Vo výpočte by sme mohli pokračovať ďalej.

Tak ako sa ale sama planéta snaží udržiavať v rovnováhe, vynakladá obdobnú snahu aj sám človek. Opätovne sa potvrdzuje, že makrokozmos a mikrokozmos sú dvoma stranami tej istej mince. Snaha po rovnováhe je vlastná Zemi aj človeku. Pretože človek nie je oddelený zo siete života, ale je jej neoddeliteľnou súčasťou. Každý z nás zakúša vlastnú snahu po obnovení rovnováhy na fyzickej úrovni pri chrípke alebo angíne. Naše telo urputne bojuje o znovunastolenie stratenej harmónie. Vynakladá rovnakú energiu ako Zem, ktorá sa snaží obnoviť stratenú rovnováhu po ropných haváriách alebo vyklčovaných lesoch.

Človek ale nie je len bytosť telesná, ale aj duchovná. Tak ako je dôležitá rovnováha v našom tele, nemej významná, ak nie významnejšia, je naša rovnováha vnútorná, rovnováha v našej duši, vyrovnanosť nášho ducha. Ak budeme hovoriť o vnútornej rovnováhe u koordinátora environmentálnej výchovy, mali by sme si zodpovedať nasledovné 3 otázky: „Čo je vnútorná rovnováha?“, „Prečo je dôležitá vnútorná rovnováha v environmentálnej výchove?“ a poslednou, ale nie najmenej dôležitou otázkou je „Ako dosiahnuť vnútornú rovnováhu?“.

Čo je vnútorná rovnováha?

Táto otázka je rovnaká ako keď sa pýtame, čo je šťastie. A ako si ukážeme ďalej, šťastie a vnútorná rovnováha spolu úzko súvisia. Sú to nerozluční súrodenci. Kde chýba jeden, nie je ani druhý. A keď sa objaví jeden, druhí ho hneď nasleduje. Čo je to teda šťastie, ktoré vytvára vnútorný pokoj? Alebo sa môžeme spýtať, čo je to vnútorná vyrovnanosť, ktorá napĺňa šťastím?

 Pre každého pojem šťastie znamená niečo iné. Antickí filozof Aristoteles tvrdil, že človek sa v každom svojom konaní usiluje o šťastie. Za šťastie ale nemožno považovať len fyzické potešenia, lebo takéto šťastie je šťastím zvieracím. Moc alebo bohatstvo je potešením, ale nie pravým šťastím, pretože ostáva vonku a vnútorne nás neobohacuje.  Stoik Epiktetos videl šťastie v zachovaní kľudu za akýchkoľvek okolností a hedonista Epikuros videl šťastie v priateľstve.  Buddha videl najvyššie šťastie človeka v nirváne – vo vyhasnutí ega a rozplynutí sa  v tom, čo prekračuje jedinca. Ježiš nás učí, že kráľovstvo nebeské alebo inými slovami aj najvyššie a nemenné  šťastie, vnútorné naplnenie nie je z tohto sveta. Dnes mnohí povedia, že sa cítia šťastní a vyrovnaní, keď majú svoju prácu, vlastný byt alebo auto. Mohli by sme takto pokračovať ďalej a videli by sme tisícoraké podoby šťastia a ciest, ktoré k nemu vedú. Je ale nepochybné, že každý z nás sa snaží dosiahnuť šťastie, hľadajúc vlastné cesty, ktoré nás privedú k cieľu. Mnohokrát ale to, čo sa nám javí ako šťastie, nám privádza nepokoj, stratu vyrovnanosti a pocitu nenaplnenia. Jezuitský kňaz Anthony de Mello pri tejto príležitosti trefne poznamenal: „Je to proste klam, že budem šťastný, keď sa mi vyplnia všetky moje priania. Nie je to pravda. Sú to naopak práve tieto vaše priania a lipnutia, čo z vás robí ľudí plných napätia, márnosti, nervozity, neistoty a obáv.  Splnenie túžob vám môže nanajvýš priniesť záblesky rozkoše či vzrušenia. Nezamieňajte ich  však s pocitom šťastia“ .

Často krát to, čo považujeme za šťastie, je len klamlivým pozlátkom, ktoré nás do stavu vnútornej rovnováhy neprivádza, ale naopak vychyľuje.  Mať tisíce a tisíce najrôznejších túžob, znamená mať tisíce vytýčených úloh, ktoré treba splniť. Každá nenaplnená túžba nám privádza pocit sklamania, smútku a nespokojnosti. A keď túžbu naplníme, objaví sa ďalšia, ktorá si nárokuje rovnaké právo na realizáciu ako predošlá. Už dávni mudrci nás učili, že zbaviť sa túžob je najrýchlejšou cestou ako sa stať šťastným a vyrovnaným. Byť spokojný s tým čo máme, je stav, kedy dosahujeme vnútornú rovnováhu a mier. Ten neopakovateľný pocit, kedy sa nenaháňame za týmto a tamtým.

Po preskúmaní toho, čo považujeme za skutočné a trvalé šťastie, je zrejmé, že šťastie pochádzajúce z vonkajších vecí, je len prchavým zábleskom šťastia. Vnútorná rovnováha a vyrovnanosť nášho ducha je tým, čo nezávisí od vonkajších vecí, ale je naším najvlastnejším bohatstvom.  Vedieť, čo je šťastie, znamená vedieť ako byť vo vnútornej rovnováhe sám so sebou. Dostať sa do stavu vnútornej rovnováhy znamená dosiahnuť šťastie. Nie záblesk rozkoše alebo vzrušenia, ale pocit hlbokého nepomíjajúceho šťastia. Pretože vnútorná rovnováha je stav, ktorý je pre nás prirodzený. Našou skutočnou prirodzenosťou je byť šťastný, vnútorne naplnený a vyrovnaný. Tak ako Zem sa snaží dostať vždy do rovnováhy, do stavu harmónie, kedy je všetko jemne vyvážené a fungujúce, vynakladá túto snahu aj človek. Chceme sa dostať do stavu vnútornej harmónie, kedy pociťujeme šťastie vlastné našej prirodzenosti.

Skutočnou vnútornou vyrovnanosťou je stav našej mysle a vedomia, kedy  vonkajšie veci prijímame také aké sú, naše túžby smerujú k trvalým nemateriálnym hodnotám a správame sa tak ako mudrc v Lao-c´ovom Tao-te-ťingu: hľadáme najskôr svoj vlastný stred, aby sme sa mohli stať stredom pre druhých.


Prečo je dôležitá vnútorná rovnováha v environmentálnej výchove?

Na prvý pohľad sa môže zdať, že vnútorná rovnováha súvisí s environmentálnou výchovou len okrajovo. Pokúsime sa ukázať, že naopak, vnútorná harmónia a vyrovnanosť sú základným pilierom pre akúkoľvek prácu na poli environmentálneho vzdelávania. Na začiatok je dôležité si ujasniť, čo je hlavným cieľom vo vzdelávaní zameraného na životné prostredie. Moderná environmentálna výchova nie je len prírodovednou disciplínou, ale predovšetkým a najmä oblasťou, kde sa prelína niekoľko rovín – oblasť ekologická, ekonomická, pedagogická a filozofická. Môžeme potom hovoriť aj o environmentálnej výchove ako holistickej disciplíne, ktorá nevidí javy tohto sveta roztrieštene, ale vo vzájomných súvislostiach. Tento pohľad je nepomerne bližší chápaniu nášho sveta ako vnímanie života rozškatuľkovaného do oddelených zásuviek.

Pri holistickom chápaní sa nám aj cieľ environmentálnej výchovy bude javiť v inom svetle ako pri klasickom ponímaní ekovýchovy zredukovanej na jej prírodovednú časť. Ak preskúmame podrobne príčiny dnešných environmentálnych problémov, zistíme, že korene neležia v nedokonalých technológiách alebo chybných politických a ekonomických systémoch. Pretože nech budeme mať akúkoľvek dokonalú techniku a tie najsofistikovanejšie politické zriadenia, stúpajúcu nenásytnosť a chamtivosť ľudí nebude naša konečná planéta schopná uspokojiť. Otázka skôr stojí tak, čo získavame tým, keď hromadíme stále ďalšie a ďalšie hmotné veci? Máme väčší pocit spokojnosti, šťastia a naplnenia? Závisí miera nášho plnohodnotného života od množstva vlastnených vecí? Ak by to bola pravda, ekonomicky vyspelé krajiny by prekypovali ľuďmi žiariacimi spokojnosťou a radosťou. Žiaľ, skôr opak je pravdou. Tisícky top-manažérov a podnikateľov  postihuje frustrácia a pocity depresie zo života. Ukazuje sa, že výška bankového konta je nedostatočnou ochranou pred pocitom beznádeje. Je ale ilúziou si myslieť, že chudoba naopak vytúžené  šťastie a vnútornú rovnováhu prináša.

Predstavte si človeka, ktorého môžete nazvať šťastným. Šťastným, keď ráno vstane, keď pracuje, keď si líha do postele. Deň za dňom. Možno ste to vy sami, možno nejaká významná duchovná alebo náboženská osobnosť, sused, priateľ… Môžu to byť ľudia bohatí, chudobní, starí alebo mladí… To, čo ich ale robí šťastnými a tým aj vnútorne vyrovnanými, nie je pravdepodobne bohatstvo hmotných vecí, ale taký stav mysle a vedomia, ktoré nie je zamerané na napĺňanie našich nekonečných túžob. Pretože vyplniť všetky naše ľudské priania a túžby je sizyfovská práca prinášajúca pocit márnosti a vnútornej disharmónie. Je to ako bájny drak, ktorému utnete jednu hlavu a narastú vzápätí ďalšie tri. Mať pokojnú myseľ nebažiacu po stále nových vzruchoch je základom pre dosiahnutie hlbokej vnútornej spokojnosti.

Čo teda majú všetky predchádzajúce riadky spoločné s environmentálnou výchovou a vnútornou rovnováhou? Environmentálna výchova by si mala klásť za cieľ inšpirovať a viesť ľudí k vnútornej rovnováhe - k takému stavu ducha, kedy budeme spokojní a vyrovnaní sami so sebou. Za takýchto okolností človek nepomáha len sebe, ale aj prírode, pretože napĺňanie našich neobmedzených materiálnych túžob je tým, čo privádza našu planétu do nerovnováhy. Do stavu, ktorý nazývame environmentálna kríza. Najväčšími ekopedagógmi sú tí, ktorí žijú v permanentnom stave vnútornej rovnováhy a svojím vlastným životom ukazujú ako žiť v súlade so sebou samým aj s vonkajším svetom. To je najväčšia pomoc akú môžeme preukázať tým, ktorých učíme. Pedagóg, z ktorého vyžaruje spokojnosť, vyrovnanosť a kľud, je tým najlepším sprievodcom na ceste environmentálnej výchovy.   

Ako dosiahnuť vnútornú rovnováhu?

Naznačili sme, čo je to vnútorná rovnováha a prečo je dôležitá v environmentálnej výchove. Ostáva nám zodpovedať poslednú nastolenú otázku z úvodu – ako vnútornú rovnováhu dosiahnuť. Každá bytosť na tejto planéte je jedinečná a každý má svoju vlastnú cestu k dosiahnutiu vnútornej rovnováhy. Existujú ale základné pravidlá a zákony, ktoré sú spoločné pre všetky cesty vedúce k vnútornej rovnováhe. Tieto pravidlá sú základňou, z ktorej každý sám na základe svojich schopností dospieva k vlastnej vnútornej harmónií.

Najpodstatnejším zákonom, ktorý platí pre stav vnútornej rovnováhy, je uvedomenie si vlastného zmyslu bytia na tejto Zemi. Toto je prvým a najpodstatnejším krokom, ktorý má vplyv na stav nášho vnútra. Ak je zmyslom nášho života hromadenie hmotných statkov (a to nemusí ísť len o túžbu vlastniť luxusné veci, ale napríklad aj neúmerné nakupovanie akýchkoľvek výrobkov), dosiahnutie vnútornej rovnováhy je veľmi nepravdepodobné. Pretože všetko hmotné je premenlivé a poskytuje nám „záblesky vzrušenia“, ale nie pocit šťastia. Chvíľu sa tešíme z novo nadobudnutej veci a po krátkej chvíli je už pre nás nezaujímavá. Potrebujeme ďalšiu vec, aby sme si opäť privodili zdanie šťastie a pocitu spokojnosti. Tento nekonečne opakujúci sa kolotoč vzniku prianí a ich napĺňania je unavujúcim a vyčerpávajúcim spôsobom, ako sa snažíme dosiahnuť prchavé okamžiky spokojnosti. Pritom hlboko vo svojom vnútri vieme, že táto cesta je márna.   

Neexistuje jediný správny zmysel pobývania na tomto svete. Sme rôzni a máme rozličné ciele. Od vzniku ľudskej civilizácie je ale zrejmé, že vnútorný pokoj a naplnenie zmyslu bytia väzí skôr obrátením sa do svojho vnútra ako pachtením sa po veciach meniaceho sa sveta. Príkladom nám môžu byť mudrci a svätci z najrôznejších duchovných prúdov a vekov ľudskej civilizácie. Ak sme stále presvedčení, že vnútorný pokoj dosiahneme skrze hmotné veci, dobre sa pozrime sa bohatých ľudí a úprimne pozorujme, či sú skutočne šťastní. Aby neprišlo k nedorozumeniu – hmotné bohatstvo nie je sama o sebe zlá vec - podstatný je náš vzťah k nemu.  Pripútaným k hmotným veciam môže byť aj žobrák, ktorý lipne na svojom plášti a miske na jedlo. A nepripútaným  a vnútorne spokojným môže byť rovnako človek s nesmiernym majetkom, ktorý na ňom nelipne.

Ďalším dôležitým pravidlom k úspešnému naplneniu vnútornej rovnováhy je práca s našou mysľou. Myseľ je nepokojný kôň, ktorý sa bez dobrého jazdca stáva nebezpečným. Ak chceme byť úspešní na ceste vnútornej rovnováhy, čaká nás tvrdá práca so sebou samými. Našou mysľou a jej zvykmi, prianiami, citmi… Ak sa staneme pánmi svojej mysle, stávame sa pánmi seba samých a myseľ nás nevláči sem a tam, ale my sami sa slobodne rozhodujeme o svojom živote. Byť otrokom vlastnej mysle je najistejším spôsobom ako byť neustále vnútorne nespokojný. Akonáhle sa odhodláme skrotiť našu myseľ, musíme sa obrniť trpezlivosťou a veľkou dávkou vytrvalosti. Vložená snaha sa ale niekoľkonásobne vráti späť v podobe pokojnej mysle a vnútornej vyrovnanosti, ktorá z nás robí skutočných učiteľov.

Ponúkame vám niekoľko cvičení a námetov, ako dosiahnuť vnútornú rovnováhu. Môžete ich využiť sami ako aj ponúknuť ich svojim žiakom. Ponúkané cvičenia slúžia ako inšpirácie pre vlastnú cestu  hľadania vnútornej rovnováhy.

Juraj Hipš