Veľká noc na psychiatrii

Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela v Pezinku. Je Veľká noc. Pozerám z okna na krásne jarné počasie, slniečkom zaliaty nemocničný areál, potôčik zurčiaci za plotom… a rozmýšľam o všetkom možnom, o živote, jeho zmysle a tak….

Moja láska Silvia má dnes službu - keďže je sviatok, v celom komplexe nemocnice sú iba dvaja lekári, ktorí riešia akútne prípady. Jedným z tých lekárov je ona. Ja som tu na návšteve, ostanem tu deň a noc. Ležím si u nej v kancelárii, listujem v odbornej psychiatrickej literatúre, rozprávame sa, trávime spolu Veľkú noc. Romantika.

Zapípa pager, čo znamená, že je treba niečo riešiť. Silvia zdvíha telefón, na mužskom oddelení A (akútne prípady) je nejaký agresívny pacient, ktorý sa vyhráža sestričkám, že si ich nájde a podreže im krky, vraj pôsobil vo francúzskej cudzineckej légii... Silvia ho ide upokojiť, "Keby som dlho nechodila, zbehni o poschodie nižšie a pozri či je všetko OK," hovorí mi. Personál tu dnes tvoria takmer výlučne ženy, v prípade, že by bol pacient znovu agresívny, treba volať políciu. Celkom napínavé. Silvia nechodí, začínam byť už trochu nervózny, keď vtom zaštrngocú na chodbe kľúče... Fajn. Silvia je naspäť: “Týpek vyzeral fakt dosť nepríjemne, taký chladný ksicht, o hlavu vyšší, keby začal niečo riešiť, fakt neviem čo s ním. Kaser by asi nepomohol. Našťastie ho iba bolela hlava a chcel nejaký liek. Psychfarmaka mu moc nezaberajú."

Pokračujeme v rozhovoroch o všetkom možnom, o pacientoch, psychiatrii, o ľudskej duši, o tom aký je život krehký. Znovu pípa pager, tentoraz na gerontopsychiatrickom oddelení. Jeden pacient je vo veľmi zlom stave. Idem tam so Silviou, vchádzam na oddelenie, kde sa po chodbách prechádzajú babičky a deduškovia, ktorí sú poväčšinou úplne dementní, väčšina z nich ani nevie, kde vlastne sú, jedna babka hovorí, že ide zbierať jablká, druhá, ktorá robila za mladi sestričku, si myslí, že je vo svojej robote a Silviu oslovuje ako svoju kolegyňu. Deduško sa snaží dostať do zamknutých dverí kancelárie, myslí si, že to je obchod a hnevá sa, že je zavretý.

Iný deduško, ten ktorého ide Silvia riešiť, leží bezvládne na posteli, vyzerá naozaj zle, pred pár dňami ho sem doviezli z interny. "V podstate tu nemá čo robiť, dali ho sem na dožitie, keď sa chcú zbaviť starých beznádejných pacientov, dávajú ich k nám." Silvia ho skontroluje, povie sestričkám aby mu dali kyslík, snaží sa ho opýtať či ho nič nebolí, deduško je už skoro úplne hluchý, ale keď Silvia z plného hrdla zakričí : "Deduškoooo nič vááás nebolííí ?" tak zareaguje, že nie. "To je v takýchto prípadoch asi jediné, čo sa dá robiť - zabezpečiť, aby človek nemal bolesti." Vraciame sa k Silvii do pracovne, Silvia vytáča číslo deduškovej rodiny: "Dobrý deň, tu doktorka Poláčková, volám kvôli Vášmu otcovi. Chcem sa opýtať, či ste boli informovaní o tom, že jeho stav je veľmi vážny. Prajete si ešte prevoz na RZP, alebo ho už necháme u nás ?" Žena v telefóne si situáciu uvedomuje a pýta sa či môže prísť k deduškovi aj s kňazom. "Samozrejme, hovorí Silvia, "skúste to radšej vybaviť čo najskôr, najlepšie už na zajtra..."

Sedím v Silviinej kancelárii, ona varí čaj, ja krájam ananás a nejaké ovocie, ktoré sme si doniesli. Rozprávame o živote, ľuďoch, duši a osudoch. Rozprávame o ľuďoch, ktorí boli v rozkvete svojich síl uznávaní vedci, umelci, zastávali významné posty a dosiahli mnohé úspechy a dnes, ako starčekovia a babičky bezcieľne blúdia po chodbách, dezorientovaní, nevedomí, nepoznajú svoju rodinu, nevedia kto sú, čo sú. Uvažujeme o tom, čo z človeka ostáva, keď telo ešte funguje, ale mozog už vypovedá službu.... Rozmýšľame o tom, čo robí človeka človekom, čo je život. Rozprávame sa, pijeme čaj, jeme ananás, milujeme sa na rozťahovacej posteli v pracovni, počúvame platne na gramofóne, zurčanie potoka za oknom, pípanie pagera, zvonenie telefónu......

Veľká noc na psychiatrii, so všetkým čo k tomu patrí.