Raduga v Rusku

Raduga v Rusku

Tohtoročné stretnutie ruskej dúhovej rodiny sa konalo v oblasti strednej Volgy, blízko mesta Čeboksary, ktoré leží na veľtoku medzi Nižnym Novgorodom a Kazaňou. To znamená cestu asi sedemsto kilometrov východne od Moskvy. Stopom a autobusmi sme sa do Čeboksar z hlavného mesta, moskovského desaťmiliónového giganta, dopravili za jednu noc. Boli sme ešte o par hodín rýchlejší než vlak, ktorý po tejto trase prechádza každý deň. Tieto začiatočné kilometre sú však iba nenápadným zlomkom jeho týždňového putovania po transsibírskej magistrále.

Oranžové vrcholky borovicových kmeňov zaliala červená žiara vychádzajúceho slnka a na chvíľu sa zdalo, akoby v lese horelo. Boli iba tri hodiny ráno, ale tak ďaleko na východe sa svetlo dna hlási skôr, než sme my Stredoeurópania zvyknutí. Pre mňa to bol signál ísť spať. Noc pri ohni s Oľgou, Oksanou, Kirillom a ich priateľmi sa končila, oči si privykali na svetlo a z hmly nad riekou bolo počuť prvé ranné vtáčatá. Začal sa môj druhý deň na raduge – ruskom rainbow.

Tohtoročné stretnutie ruskej dúhovej rodiny sa konalo v oblasti strednej Volgy, blízko mesta Čeboksary, ktoré leží na veľtoku medzi Nižnym Novgorodom a Kazaňou. To znamená cestu asi sedemsto kilometrov východne od Moskvy. Stopom a autobusmi sme sa do Čeboksar z hlavného mesta, moskovského desaťmiliónového giganta, dopravili za jednu noc. Boli sme ešte o par hodín rýchlejší než vlak, ktorý po tejto trase prechádza každý deň. Tieto začiatočné kilometre sú však iba nenápadným zlomkom jeho týždňového putovania po transsibírskej magistrále. Čeboksary sú hlavným mestom Čuvašska, jednej z mnohých ruských federatívnych republík. A keď stade prejdete na druhý, severný breh Volgy, ste v republike Mari – El. Obe ich obývajú okrem Rusov pôvodní obyvatelia, ktorých predkovia etnicky prináležia k ugrofínskej vetve, teda sú vzdialenými príbuznými Fínov či Maďarov. Naozaj, dvojjazyčné názvy ulíc, zastávok či potravín síce na pohľad vyzerajú rusky – ale len pre mňa, lebo sú všetky v azbuke. Keď ich prečítate, zvuk vás ihneď presvedčí, že to ruština určite nie je.

Z Čeboksar, veľkého a historického mesta, nás autobus za šesť rubľov (cestou späť iba za päť, jeden z mnohých zaujímavých ruských fenoménov – ale kde je rozdiel, jeden rubeľ je takmer ako jedna koruna a mimo miest je v Rusku veľmi lacno) zviezol okolo Novočeboksarska, neskutočnej zbierky obrovských panelákov v strede poľa, ktoré ale nápadne pripomínajú panorámu Petržalky z rakúskej strany, len sú všetky červené. Prejsť cez Volgu trvá autobusu v tých miestach asi desať minút, nielen, že je veľmi pomalý, ale rieka a priehrada na nej je široká ako more. Potom sme sa ocitli na jednej križovatke kdesi v lese. Odtiaľ sa už putuje pešo. K dedine Ivan Beljak to boli dve hodiny chôdze po lesných cestách. Nevedie k nej nijaká asfaltka, nie je tam obchod ani kostol ani krčma, je to zhluk starých drevených domčekov na vŕškoch medzi Volgou a riekou, ktorá bola našim cieľom, Veľkou Kokšagou. Deduško z domčeka s krásne vyrezávanými oknami a záhradkou plnou pŕhľavy nás veselo pozýva oddýchnuť si. Spod lavice vyťahuje fľašu spirtu – vlastne čistého liehu, a dolieva nám do hrnčekov vodou. Samohon sa minul, a tak srkáme čosi ako vodku, ale ešte teplú od chemickej reakcie. Husi čľapkajúce sa vo veľkej mláke v strede dediny mi zrazu napriek vyčerpávajúcemu pochodu pripadajú strašne zábavné.

Z poľa nad dedinou je úžasný výhľad, aký u nás ťažko hľadať: na všetky strany, koldokola sa rozprestiera nekonečné zelené more. Les taký ako z rozprávky, borovicovo – brezový a takmer nedotknutý človekom. Plný čučoriedok, medveďov, zajacov, močarín, kľukvy, priezračných potokov a hríbov. K miestu konania radugy je to ešte vyše hodiny, ale už stretávame pestrofarebných bračekov i sestričky zo všetkých kútov bývalého Sojuzu.

Boľšaja Kokšaga je krásna a pitná. Jedna z najčistejších európskych riek si potichu plynie vinutými meandrami krížom cez panenský les. K táborisku sa treba prebrodiť, šaty dole a ruksak na hlavu – na najhlbšom mieste siaha voda asi po plecia. Hneď pri tomto symbolickom dúhovom krste si každý bolestne uvedomí úklady prirodzeného lesa: je plný komárov. Je nemožné im uniknúť, pri rieke sa k nim pridávajú ešte aj ovady. Nikdy v živote som ešte nebola taká doštípaná. Ďakovala som bohyni chemického priemyslu, že ma ústami jedného kamaráta prehovorila zobrať si so sebou repelentný krém. Tuba bola samozrejme primalá a komáre prihladné, šetrila som si ju aspoň na večery a svitania, kedy boli malé beštie najkrvilačnejšie. Doma sa snažím aj nepríjemný hmyz vyháňať, ak mi zablúdi do izby – v ruskom lese som ich ubíjala, bol to boj o prežitie. V hamoku sa spať nedalo, dokonca aj cez stan bolo celu noc počuť zúrivé a hlasne bzučanie zúfalých komárov donekonečna sa vrhajúcich za mojim vábivým ľudským pachom proti polyetylénovej strieške.

Priamo na piesočnom brehu rieky už stali prvé stany a típí, v priebehu troch dni ich stále pribúdalo a okolo splnu sa moje miesto nad riekou, ktoré som si vyhliadla blízko kamarátov z minulého roka ako jedno z tichších, zmenilo na centrum rušného lesného rainbow mestečka. Neubralo mu to na kráse všetci susedia boli milí, dokonca mám podozrenie, že štatisticky na nás v takej hustote a s mnohými ohňami okolo pripadlo menej komárov ako na tých, ktorí si vyhliadli odľahlé miesta hlbšie v lese. Ako napríklad „centrálna“ lúka, kde stál dúhový stožiar s vlajkou a horel hlavný oheň. Chodili sme tam iba jesť a po večeroch hrať k ohňu, komáre boli ináč neznesiteľné. Večerné kruhy boli niekedy naozaj namáhavé. Skúste spievať óm, keď vás svrbí asi sedemnásť čerstvých a sedemdesiat starých pichnutí.

Po óme nasleduje na ruskom rainbow talking stick, kedy v strede kruhu dostanú slovo všetci, ktorí chcú rodine niečo povedať. Ohlásiť workshop, porozprávať, čo ich trápi a čo sa im páči. Za ten týždeň, ktorý som na raduge strávila, prebehli dielne a rozprávania napríklad o spievaní bez slov, holotropnom dýchaní, putovaní do Indie, jazzovej rytmike, žonglovaní či divadle. V posledný večer žiaľ aj o prvej pomoci a záchrane topiacich sa. V ten splnový deň sa v rieke utopil mladý človek. S Andrejom, Romou a Natašou sme sa práve kúpali a nechávali niesť prúdom k brodu, keď sa na brehu zbehol hlúčik ľudí a volali všetkých na pomoc. Priamo pred ich očami zmizol vo vode človek a už sa nevynoril. Napriek hľadaniu pod vodou i na brehoch sa ho až do večera nepodarilo nájsť. Boľšaja Kokšaga je na väčšine miest dostatočne plytká na to, aby sa človek postavil na dno, sú však aj dva a pol metra hlboké úseky, a práve tam stiahol nešťastníka silný prúd. Jeho telo našli zakliesnené v kmeňoch stromov, ktoré pod vodou pevne držia piesočnaté nánosy. Kvôli piesku a tmavej, rašelinnej farbe vody ho tiež nebolo vidno ani s plaveckými okuliarami a podvodnou baterkou.
Je to zvláštny a ťažký pocit, vynoriť sa nahá z rieky, ktorej vodu piješ a ktorá dvesto metrov pod tebou práve vzala život tvojmu neznámemu bratovi. Ilu vravel, že pred dvoma rokmi sa to už na raduge stalo, že sa tiež utopil človek. Roma a Andrej vyšli na breh a začali sa tvárou k rieke žehnať a modliť staré pravoslávne modlitby. Na večernom kruhu sme všetci na minútu stíchli.
Rieka, ktorá život dáva i berie. Na raduge sa v ten týždeň tiež narodilo dieťa. Z típí mladej rodinky sa ozýval plač aj spokojné mrnčanie, otec bez oddychu rúbal drevo a nosil vodu a na kruhu pribudla mala ružová tvárička zdravého novorodeniatka.

Splnová noc bola krásna. Zišlo sa veľa dobrých muzikantov a okrem skvelých bubnov bezvadne improvizovali gitary, balalajka, harmoniky, saxofón, trúbka a flauty. Neskôr sa párty preniesla k menším ohňom a bola to radosť, prechádzať sa od jedného kruhu k druhému, popíjať čaj, zajedať ho perníčkami, hrať a spievať s celou veľkou ruskou rodinou. Svitanie som vítala s kamarátom a jeho hrou na trúbke na brehu pri vode. Niet krajšej ozveny ako tej zo zahmlenej rannej rieky v marijskom lese.

Na štvordňovú cestu domov som sa vôbec netešila. Najprv jeden deň do Moskvy a stade cez Bielorusko a Poľsko domov. Cestou treba uplatiť sprievodkyňu, aby Andreja pustila do vlaku bez lístka (Pritom sme stáli na stanici tri hodiny, ale tesne pred nami sa pokazila kasa. Ruské stanice a predaj lístkov sú vo väčšine prípadov príšerne komplikované a neefektívne. Rusi sú majstri neefektívnosti.) Potom podplatiť bieloruského pohraničníka, aby zabudol, že nemám ruskú registráciu (Korupcia je úžasná aj strašná. Podplatiť môžete všetkých, čo znamená že vždy máte šancu dobre obísť ale aj to, že nič nefunguje.) Všetci cudzinci sa po príchode do Ruska majú registrovať na miestnej milícii. Keďže som nemala chuť stráviť deň v Moskve státím na chodbe OVIRu, oddelenia víz a registrácie, radšej som tomu nesympatickému mužovi vo veľkej placatej zelenej čiapke strčila do zásuvky nejaké to euro. Tu zásuvku on sám predo mnou veleznačným gestom otvoril. Na hranici sme strávili dvanásť hodín, z toho osem hodín sa nič nepohlo, ani nás nikto nekontroloval. Nekonečné čakanie, tak ako skoro všade tam na východe. Uvedomila som si, ako veľmi neznášam ostnatý drôt.

Aj budúci rok sa v Rusku bude konať raduga. Určíte bude za tým istým plotom z ostnatého drôtu, určite bude treba znova vybavovať vízum a jedovať sa na hranici. Ale stojí to za to. Choďte do Ruska, máte tam rodinu.

Janka Rizmanová

Informácie o Rainbow Family nájdete na: http://www.welcomehome.org

Komentáre

Odpovedať na komentár | Kruh života

This ɑrticle is actᥙally a gߋod one it helps new wweb people,
whho are wishing for blogging.

my weblog; Unalakleet landscaping architects