Priateľská kritika Permakultúry

obrázok bez popisu

Peter Harper je biológ, záhradník a krajinný dizajnér, ktorého meno je veľmi známe v hnutí alternatívnych technológií. Absolvoval permakultúrny dizajnérsky kurz, získal rešpekt k praktickým realizátorom permakultúrnych myšlienok a k permakultúrnemu hnutiu cíti sympatie. Na druhej strane sa na niektoré trendy v permakultúre pozerá kriticky a poukazuje na to, čomu hovorí “mystická naivita”, ktorá podľa neho poškodzuje myšlienky trvalej udržateľnosti.

Cítim určitý druh deja vu. Nadšene som sa zúčastňoval aktivít, ktoré stáli pri vzniku hnutia alternatívnych technológií začiatkom 70 rokov. Pamätám sa, že ak sme chceli byť realistickí, museli sme sa veľmi krotiť: nové myšlienky sú vždy po ruke a stavať si vzdušné zámky je veľmi zábavné. Od začiatku ma znepokojovalo, koľko ľudí okolo mňa bolo pripravených uveriť čomukoľvek, čo si prečítali a čo sa im pozdávalo.

Čoskoro som sa musel stať kritickým voči hnutiu, ktoré som sám pomáhal rozbiehať. Mojim cieľom bolo nájsť rovnováhu medzi predstavami a realitou, alebo ako hovoria vedci: „medzi domnienkami a dôkazmi“. Ak má byť hnutie zdravé, musia byť tieto dve veci v rovnováhe.

Dnes stále vidím veľký potenciál permakultúry. Tento potenciál však výrazne oslabuje silný trend zameriavať sa s nadšením na nové myšlienky a idei, bez toho že by sa tvrdo a dôkladne pracovalo na ich overovaní v praxi.

Hnutia ako alternatívne energie alebo permakultúra ľahko získavajú nových priaznivcov vďaka tomu, že sľubujú zázračné výsledky a ponúkajú niečo za nič. Keď však začnete uskutočňovať tieto zázračné idei, narazíte na nesmiernu zložitosť a premenlivosť skutočného sveta. Je dôležité od začiatku hovoriť pravdu a povedať novým nadšencom, že jednoduché odpovede neexistujú.

V tomto článku by som sa chcel bližšie venovať tomu druhu permakultúry, ktorý nazývam „Permakultúra Jedna“, podľa rovnomennej knihy s názvom Permaculture One (základná kniha permakultúry - pozn.prekl.). Je to permakultúra založená na ideách, ktoré prezentuje spomínaná kniha. V súčasnosti už v permakultúrnom hnutí existujú novšie interpretácie týchto ideí a rôzne postupy, ktoré vznikli na základe praxe a širšieho poňatia permakultúrnych myšlienok. Tejto novej podobe permakultúry by som sa rád venoval v inom článku.

Nepriateľské reakcie

Pred nedávnom som stretol pestovateľa a roľníka hospodáriaceho na malom lokálnom pozemku. Jeho dcéra bola nadšená permakultúrna aktivistka a tak som sa ho opýtal, čo si o tom myslí on. „Keď počujem slovo permakultúra, vyťahujem svoju starú pušku“, odpovedal s istou dávkou humoru. Táto reakcia je typickou odpoveďou mnohých farmárov, organických pestovateľov a aj akademikov, s ktorými som sa stretol.

Existuje jeden zaujímavý a akademickou obcou uznávaný študijný obor Agroekológia. Jej náplňou je holistický prístup, ktorý v sebe zahŕňa všetky aspekty farmárčenia, vrátane vzťahu s okolitou kultúrou a ekosystémom. Vyzdvihuje pritom význam technologicky nenáročných prístupov k dizajnu, ktoré berú ohľad na správne načasovanie, umiestnenie, prepojenosť prvkov systému a využitie odpadových produktov. Je to veľmi blízke myšlienkam permakultúry. V súčasnosti však v celej agroekologickej literatúre nenájdete jediný odkaz na permakultúrnu literatúru. Keď som sa na to pýtal jedného agroekologického odborníka, odpovedal, že permakultúra je okrajovým hnutím amatérov, ktorí majú veľa pekných myšlienok, ale nezaujíma ich či sú pravdivé alebo nie, a nedávajú si ani žiadnu námahu s ich precíznym overovaním. Doporučil mi, že ak sa chcem uchádzať o miesto na univerzite, nemal by som slovo permakultúra vôbec spomínať, lebo to zníži moju vážnosť.

Robert Kourik, autor knihy Edible Landscape, ktorá sa nachádza vo všetkých permakultúrnych katalógoch, o „Permakultúre Jedna“ napísal: „Koncom 70-desiatych rokov som bol permakultúrou nadšený, postupne však môj entuziazmus opadal. Ako mnoho iných ľudí, postupom času som uvidel mnoho kontraproduktívnych detailov v tomto systéme.“ Najviac mu podľa jeho slov prekážali sľuby o veľkých výnosoch záhradkárčenia bez práce.

Fetiš stromov

Podľa môjho názoru je problém v tom, že príliš veľa nadšencov berie knihu Permaculture One ako sväté písmo a myšlienky v nej obsiahnuté chápe ako zázračný liek, ktorý zachráni celý svet, ak sa bude aplikovať v čo najväčšom merítku.

Základom „Permakultúry Jedna“ je otázka trvalej udržateľnosti: „Ako môžeme zastaviť neustály úbytok úrodnej pôdy, ktorý spôsobuje jej obrábanie a farmárčenie ?“ Odpovede, ktoré sa núkajú sú dve: spomaliť odtekanie vody z krajiny a nahradenie orebných spôsobov farmárčenia stabilným klimaxovým ekosystémom.

Je nespochybniteľné, že prírodné ekosystémy sú trvalo udržateľné, keďže existujú už milióny rokov. Prečo ich potom nezachovávame ? Pretože produkujú iba veľmi málo jedlých uhľohydrátov a bielkovín, ktorými by sa človek mohol živiť. Produkujú predovšetkým celulózu, väčšinou vo forme dreva. Ak však chceme uživiť veľkú ľudskú populáciu, musíme zásadne premieňať pôvodné ekosystémy – čo vo väčšine prípadov znamená odstránenie stromov.

Stromy nemusia byť nevyhnutne produktívnejšie, ako orbou obrábané polia, zber úrody je pri stromoch oveľa náročnejší a čas kým začnú prinášať plody je oveľa dlhší. To je dôvod, prečo aj pralesní indiáni vypaľujú stromové porasty, aby na ich miestach založili dočasné políčka. Samozrejme, je možné pomiešať stromy s plodinami rastúcimi na zemi, ale nevyhnutne to bude mať za následok znižovanie úrody týchto plodín, pretože stromy pohltia množstvo svetla, najmä v našich zemepisných šírkach. Stromy tak isto spotrebovávajú mnoho vody a živín.

V súčasnosti mnoho permakulturistov pokračuje v udržiavaní stromového fetišu a fetišu trvalo rastúcich plodín. Možnosť uživiť sa prevažne z produktov stromov je samozrejme legitímnym predmetom pre dlhodobý výskum. Ale ako návod na uživenie 10 miliárd ľudí žijúcich prevažne v mestách, je orientácia na stromy, podľa môjho názoru naivná a nereálna.

Je to historickou iróniou, že európsky usadlíci v trópoch v minulých storočiach napáchali veľa škôd zavádzaním orebného poľnohospodárstva, ktoré sa používa v našom podnebnom pásme. Tropické pásmo vyžaduje trvalé pokrytie pôdy a využívanie trvalo rastúcich plodín. V tomto storočí permakultúrni aktivisti robia opak – metódy, ktoré sa osvedčili v trópoch sa snažia aplikovať v našom pásme, kde sú pôda a množstvo svetla úplne odlišné.

Orientácia na stromy a trvalky je zaujímavá myšlienka, ktorá stojí za pokus. Jej výsledkom môže byť, že vypestujete pekné stromy, vytvoríte príjemné životné prostredie, získate obstojnú úrodu ovocia a liečivých bylín. Úroda plodín rastúcich pod korunami stromov však bude prinajlepšom skromná. Ak budete chcieť vyššie výnosy, musíte stromy radikálne orezávať a z vlastných skúseností viem, že často námaha a s tým spojené problémy, nestoja za to.

Ďalšie mylné predstavy

Pri posudzovaní permakultúrnych ideí musíme spomenúť aj pomer medzi nákladmi na založenie pelmakultúrneho hospodárstva a jeho výnosmi. Aj keď permakultúrny systém vyžaduje menej energie na jeho udržiavanie ako konvenčná záhrada, námaha vynaložená pri jeho vytvorení je väčšia a oveľa dlhší je aj čas potrebný na to, aby sa systém vyvinul do stavu dobrej produktivity. Toto všetko treba pripočítať k negatívam permakultúrneho dizajnu.

Jedným z užitočných konceptov permakultúry je snaha umiestniť rôzne prvky systému tak, aby vzájomne spolupracovali a zmenšiť na minimum potrebu prekonávať veľké vzdialenosti pri udržiavaní poľnohospodárstva. Snahou je aby výstup jednej časti hospodárstva predstavoval priamy vstup pre susednú časť. Keď to aplikujeme na typickú austrálsku farmu, privedie nás to k zónovaniu, tak ako ho propaguje permakultúra.

V európskych podmienkach sa však často stáva, že snaha aplikovať rôzne diagrami z kníh vedie k príliš veľkej dogmatičnosti a rigídnosti. V malej európskej záhrade nehrá zónovanie veľký význam pretože všetky vzdialenosti sú tu malé. Tento fakt v poslednom čase zohľadňujú aj samotní permakultúrní autori, ako Holmgren, ktorí v svojej poslednej knihe trochu odsunul do úzadia ideu zónovania a nahradil ju „systémovou analýzou“.

Svätý grál

To čo očakávame v ideálnom prípade od poľnohospodárskeho systému je trvalá udržateľnosť a vysoká produktivita. Rozmenené na drobné to znamená:

- Vysokú produktivitu v pomere k rozlohe pozemku
- Vysokú produktivitu v pomere k množstvu vynaloženej energie e práce
- Zanedbateľný úbytok úrodnej pôdy a živín
- Ekologickú diverzitu

Toto pre mňa predstavuje akýsi svätý grál, ktorý hľadajú všetci poľnohospodári a záhradníci. Konvenčné hospodárstvo dosahuje vysokú produktivitu, ale nedokáže zabezpečiť biodiverzitu a trvalú úrodnosť pôdy. Organické poľnohospodárstvo si to uvedomuje a snaží sa popri vysokej produktivite nechávať priestor aj určitým prvkom divokého života a udržiavať produktivitu pôdy pridávaním organických materiálov. Ale ani systém organického poľnohospodárstva nie je trvalo udržateľný v dlhodobom horizonte, pôda sa totiž aj pri tomto spôsobe hospodárenia vyčerpáva rýchlejšie ako sa stačí organickým materiálom vyživovať.
Permakultúra pristupuje k problému z opačnej strany. Snaží sa najprv vytvoriť prirodzený systém alebo systém ktorý napodobňuje pôvodné prirodzené systémy, ktorý je trvalo udržateľný a postupne sa snaží zvyšovať jeho úrodnosť.

A tak tu máme dva spôsoby hľadania Svätého grálu, pričom každý sa blíži k cieľu z opačného konca. Veľmi zaujímavé je pritom pozorovať na obidvoch stranách mnohých nadšencov, ktorí sú presvedčení, že k nájdeniu Svätého grálu im chýba už iba posledný krok.

Pomerne veľa času som venoval cestovaniu po svete a hľadaniu tohoto poľnohospodárskeho Svätého grálu, musím však s ľútosťou povedať, že som ho nikde nenašiel. Našiel som však veľmi veľa ľudí presvedčených o tom, že tento Svätý Grál bol už objavený niekým iným (pre permakultúrnych nadšencov je objaviteľom Svätého Grálu najmä Bill Mollison alebo Robert Hart). V skutočnosti väčšina ľudí, ktorých som stretol kombinovalo v určitom pomere dva základné prístupy - intenzívny (vysoké vstupy/vysoké výnosy) a premakultúrny (nízke vstupy/nízke výnosy). Prvý prístup vo všeobecnosti vyhovuje viac ľuďom, ktorí majú veľa času a málo miesta, druhý tým, ktorí majú dosť miesta ale málo času.

Permakultúra – tri prístupy

Podľa môjho názoru možno permakultúru definovať troma spôsobmi:

- Ako ucelený a extenzívny prístup k hospodáreniu, ktorého priaznivci tvrdia, že je lepší ako ostatné. Toto ich tvrdenie však nie je dostatočne dokázané a systematicky odskúšané. V tomto zmysle je permakultúra osvetová kampaň, ktorá propaguje určitú novú a dlhodobo neodskúšanú myšlienku.

- Ako extenzívny prístup k hospodáreniu, ktorého priaznivci sa nesnažia o ničom presviedčať druhých ľudí a uznávajú, že sa vydávajú na prieskum neznámeho teritória, pričom uznávajú že ich experimentovanie možno nevedie nikam, ale každopádne stojí aspoň za pokus. V tomto zmysle možno Permakultúru považovať za vedecký experiment.

- Ako prístup k poľnohospodárstvu ktorý kombinuje intenzívny aj extenzívny spôsob a hľadá medzi nimi optimálnu rovnováhu pre každú konkrétnu situáciu a podmienky.

Tretia možnosť stiera rozdiely medzi permakultúrou a inými prístupmi a uberá jej na výnimočnosti a jedinečnosti. Ľudia, ktorí nasledujú tento tretí prístup sa nakoniec dostanú k tomu, že s otvorenou mysľou a bez dogmatických zásad začnú uplatňovať v konkrétnom okamihu a konkrétnych podmienkach najrôznejšie prístupy overené praxou v rôznych poľnohospodárskych systémoch. Pri tomto prístupe sa postupom času stále menej a menej používa výraz permakultúra, pretože na to nie je jednoducho dôvod: slovo permakultúra sa stáva iba synonymom pre všetko čo funguje a prináša dobré výsledky. Podľa môjho názoru je tretia definícia najlepším prístupom, ktorý som si sám pre seba definoval pojmom „elegantná permakultúra“.

Peter Harper (Permaculture magazin)

Komentáre

RE: Priateľská kritika permakultúry

Kritiku považujem vždy za prospešnú, pretože nám dáva šancu v konfrontácii s iným názorom poznať vlastné omyly, chyby, slabiny a nedostatky, alebo obhájiť to, čo robíme a uistiť sa, že to robíme dobre. Preto som si so zaujatím prečítal článok Petra Harpera: „Priateľská kritika permakultúry“, ktorého preklad vyšiel v ostatnom čísle Kruhu života. Bohužiaľ som v ňom našiel namiesto vecnej kritiky len veľa nepresností, poloprávd i vyložených neprávd, prameniacich z nepochopenia podstaty toho, čo chce autor kritizovať. V rozhovoroch s priateľmi a známymi som sa presvedčil, že tento článok dokázal mystifikovať nielen tých čitateľov, ktorí permakultúru nepoznajú, ale i tých, ktorí o nej už niečo vedia. Preto (napriek môjmu názoru, že permakultúra sa nepotrebuje obhajovať) považujem za potrebné vyvrátiť nepravdy a falošné závery tohoto článku.

Najnevinnejšou mystifikáciou je to, že článok vyvoláva dojem, že permakultúra sa týka len poľnohospodárstva. Permakultúra je predovšetkým návodom, ako žiť v súlade s prírodou vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti a ako otvorený dizajnérsky systém na navrhovanie trvalo udržateľnej civilizácie už dnes v praxi zasahuje okrem poľnohospodárstva aj do oblasti stavebníctva, sociológie, ekonomiky a vzdelávania. A nie je žiadny dôvod, aby sa neuplatnila aj v ostatných oblastiach ľudskej činnosti vrátane priemyslu, dopravy, komunikačných systémov a pod. Ale autor hovorí len o poľnohospodárstve, tak sa ho držme.

Čo vlastne autor na permakultúre konkrétne kritizuje? Našiel som iba jednu konkrétnu kritickú výhradu a to, že „permakultúrni aktivisti … metódy, ktoré sa osvedčili v trópoch sa snažia aplikovať v našom pásme, kde sú pôda a množstvo svetla úplne odlišné“. To je veľmi nekorektné a nekvalifikované tvrdenie. Permakultúra nie je a nikdy nebola bezduchým kopírovaním určitého vzoru, permakultúra je metóda, nie dogma. Výsledkom skutočného permakultúrneho dizajnu je taký spôsob života, ktorý je v harmónii s okolitým prostredím, ktorého výstupy sú v súlade s prírodou a preto je trvalo udržateľný – bez ohrozenia existencie prírodného prostredia i samotného človeka. (Kto však nenájde harmóniu v sebe, nedokáže ju vytvoriť ani okolo seba, pretože ju nepozná a nerozozná ju ani keď mu do nej strčíte nos.)

Základný permakultúry kurz kladie dôraz na analýzu miestnych podmienok vrátane slnečného svetla, teplôt, vodných zrážok, sily a smeru vetra, štruktúry a priepustnosti pôdy. Podstatou konkrétneho dizajnu, ktorý robia poslucháči na záver kurzu, je analýza väzieb medzi prvkami navrhovaného systému a vzťahov k okoliu.

Tým nechcem popierať, že sa mohlo stať to, čo autor kritizuje. (Nie každý poslucháč 72-hodinového kurzu sa musí stať automaticky špičkovým permakultúrnym dizajnérom.) Ale v tom prípade nejde o permakultúrny projekt, ale o opak permakultúry. A tak ako súd súdi konkrétneho lekára, keď poškodí zdravie pacienta a nie celé zdravotníctvo, aj pán Harper, ktorý vystupuje ako odborník na permakultúru, by mal povedať, že tento konkrétny projekt je chybný. Ak však namiesto toho zneužije túto situáciu na to, aby kritizoval a súdil celú permakultúru, je to podivnosť, ktorá si zaslúži pozornosť. Mňa to prinútilo položiť si základnú permakultúrnu otázku: prečo? A pri pozornejšom čítaní článku nie je ťažké prísť na to, prečo to robí.

V článku tvrdí, že “ak však chceme uživiť veľkú ľudskú populáciu, musíme zásadne premieňať pôvodné ekosystémy – čo vo väčšine prípadov znamená odstránenie stromov”. A o pár riadkov ďalej to zdôvodňuje: “Stromy … spotrebovávajú mnoho vody a živín”. To je typická demagógia konvenčného poľnohospodárstva a je taká hlúpa, že sa mi ju nechce ani vyvracať. Veď každý, kto chce vedieť, vie, že les zadržuje vodu, podporuje tvorbu humusu a tým pôdu vytvára a obohacuje ju živinami. Nie každý už vie (práve vďaka takejto demagógii), že rastliny dávajú pôde oveľa viac ako z nej odčerpávajú (bližšie informácie viď odkaz 2). Bez rastlín by pôda na Zemi ani nevznikla, ani sa neudržala. Práve nerozumné rúbanie stromov a postupy konvenčného poľnohospodárstva spôsobujú erózie, stratu pôdy a stratu úrodnosti.

Ďalšou nepravdou je to, že autor predstavuje permakultúru ako extenzívny prístup k hospodáreniu so síce nižšími nákladmi, ale i nižšími výnosmi, pričom „námaha vynaložená pri jeho vytvorení je väčšia a oveľa dlhší je aj čas potrebný na to, aby sa systém vyvinul do stavu dobrej produktivity“. Autor neuvádza žiadne konkrétne údaje, ale svoj názor vnucuje ako záver. Pozrime sa na konkrétny príklad uplatnenia permakultúry v poľnohospodárstve. Marc Bonfils svojou metódou pestovania ozimného obilia dosahoval (bohužiaľ už opustil fyzickú rovinu bytia) výnosy 120 – 140 q/ha (tj. 2 až 3 krát viac ako v konvenčnom poľnohospodárstve) a to bez orania, hnojenia a akéhokoľvek používania agrochemikálií. Je to intenzívny alebo extenzívny prístup? Z hľadiska výsledku je superintenzívny, ale z hľadiska agrotechnológie je antiintenzívny, pretože nepoužíva žiadne agrochemické prostriedky ani kultiváciu pôdy. Pojmy „intenzívny“ a „extenzívny“ sú typické pre konvenčné poľnohospodárstvo a v permakultúre strácajú zmysel, pretože permakultúra je diametrálne odlišná od konvenčného poľnohospodárstva.

Konvenčné poľnohospodárstvo je založené na predsudku monokultúrneho pestovania rastlín (na jednom poli sa súčasne pestuje len jeden druh rastlín). Preto sa rastliny z pôdy odstraňujú mechanicky i chemicky, čím sa zničí humus v pôde, zničí sa život v pôde čo znemožní vytváranie humusu a výsledkom je strata prirodzenej úrodnosti pôdy. Tá sa nahrádza umelými hnojivami, ktoré ju však nemôžu nahradiť ani v množstve ani v kvalite a preto rastliny rastú nezdravo, majú riedke pletivá a príroda sa ich snaží zbaviť. Napádajú ich choroby a biologickí škodcovia. Aby také rastliny prežili a priniesli akú takú úrodu, potrebujú množstvo chemických prostriedkov na ochranu rastlín – chemických jedov, ktoré ešte viac zdevastujú pôdu. A tak sa roztáča špirála úpadku konvenčného poľnohospodárstva.

Permakultúrne postupy v poľnohospodárstve sú založené na využívaní prirodzenej úrodnosti pôdy, preto v maximálne možnej miere obmedzujú kultiváciu pôdy a používanie agrochemikálií. Tým umožňujú, aby v pôde prebiehal prirodzený život, ktorého synergické efekty sú také veľké, že produkujú tie „zázračné výsledky“. Permakultúra skutočne už dávno nielenže našla „Svätý grál“ (ideálny poľnohospodársky systém) pána Harpera, ale ho prekonala. Pán Harper totiž svojmu „Svätému grálu“ umožňuje i „zanedbateľný úbytok úrodnej pôdy a živín“ Permakultúrny grál (rozumej prírodné systémy, kde je pôda trvale pokrytá živými rastlinami) však popri vysokých výnosoch pôdu vytvára a obohacuje živinami. Nikdy to však nie je „niečo za nič“. Zaplatiť za tento permakultúrny grál treba najvyššou hodnotou aká sa na tejto Zemi vyskytuje – pochopením. Pochopením zákonitostí života v pôde, pochopením vzťahov medzi rastlinami navzájom a vzťahov medzi rastlinami a ostatnými formami života v pôde a na pôde. Pochopenie sa dosahuje myslením a to je ťažké a málokomu sa darí. To je jediný dôvod prečo sa „sľubované zázračné výsledky“ tak zriedka zatiaľ realizujú v praxi. Po tejto Zemi chodí veľa ľudí, ktorí sa snažia získať „niečo za nič“ a keď sa im to nepodarí (pretože permakultúrny grál sa nedá získať zadarmo), sú sklamaní a obviňujú všetkých okolo len nie seba. Permakultúrny grál sa totiž nedá nájsť cestovaním po svete, nedá sa prevziať, dostať do daru, vyčítať z kníh, ale každý si ho musí vytvoriť sám.

Tvrdenie pána Harpera, že permakultúra, sa vydáva “na prieskum neznámeho teritória” a “propaguje dlhodobo neodskúšanú myšlienku”, je buď zlovoľnou lžou, alebo pán Harper vôbec nevie o čom hovorí. Postupy permakultúry v poľnohospodárstve nie sú ničím novým (čo si včera niekto vymyslel a treba to odskúšať či to skutočne funguje), ale sú len uplatneným prírodných vzorov. Masanobu Fukuoka vo svojej knihe (1) veľmi pekne popisuje ako svoju metódu pestovania obilia (a princíp svojho prírodného farmárčenia) odpozoroval z prírody. Marc Bonfils nezávisle na ňom odpozoroval z prírody veľmi podobnú metódu pestovania ozimného obilia v podmienkach Európy. Bill Mollison svoju lesnú záhradu tiež “len” odpozoroval z prírody. A to platí i o ostatných postupoch, založených na prirodzenej úrodnosti pôdy, biodiverzite, tvorbe rôznych prostredí s maximálnym využitím okrajových efektov, ktoré sú už viac ako 400 miliónov rokov úspešne overené v prírode. Ale i v poľnohospodárskej praxi sú odskúšané dostatočne dlho: prírodné farmárčenie M.Fukuoku je úspešné v praxi už viac ako 60 rokov, metóda M.Bonfilsa viac ako 30 rokov. B. Mollison začal propagovať svoje myšlienky až po tom, ako si ich trvalú udržatelnosť overil v praxi. A niektoré prvky používané v permakultúrnych postupoch naši predkovia v minulosti už používali a permakultúra ich len vzkriesila zo zabudnutia. A každý, kto chce vidieť, sa môže presvedčiť o ich výsledkoch: nižších nákladoch, vyšších výnosoch, žiadnom znečisťovaní a zdravých potravinách. (A musím k tomu bohužiaľ dodať, že aj to nezmyselné monokultúrne pestovanie rastlín komerčného poľnohospodárstva je už dostatočne odskúšané a každý, kto chce vidieť, vidí jeho dôsledky: zdevastovanú pôdu, znečistenú prírodu a nekvalitné potraviny plné škodlivých látok.)

Článok pána Harpera mi len potvrdzuje to, čo poznám z vlastných osobných diskusií s odborníkmi. Odborníci majú svoju jedinú a konečnú pravdu, ktorá hovorí, že potrava pre ľudstvo sa nedá vypestovať bez chémie a monokultúrnej agrotechnológie. A táto “pravda” tak obmedzuje ich mysle, že nie sú schopní prijať a pochopiť nič iné a celú svoju energiu vyplytvajú len na obranu svojej pravdy. Tak čo s nimi? Len sa nedať zmiasť ich demagógiou a realizovať permakultúrne projekty v praxi. Tie ich síce nikdy nepresvedčia, ale možno presvedčia niektorých neodborníkov a tých je predsa na Zemi viac.

Napriek všetkým výhradám, ktoré k článku pána Harpera mám, ďakujem redakcii Kruhu Života, že ho uverejnila a umožnila tak mne utvrdiť sa v správnosti permakultúrnych myšlienok a verím, že niektorým čitateľom otvoriť oči a mysle.

Ing. Ivan Lobík, DPD

* 1 Fukuoka Masanobu: Revolúcia jednej slamky, Úvod do farmárčenia prírodnou metódou, vydala Nadácia Zelená alternatíva. Piešťany 1996 ISBN 80-85740-02-8

* 2 Lobík Ivan: Pôda, článok vyjde v 2. čísle časopisu Klíčová dírka

Odpovedať na komentár | Kruh života

I сooᥙlԁ not resist commenting. Ρerfectly written!

Feel free to surf to my weblog … Santa Fe New Ⅿxіco landscapіng architects - shkwiki.de,