Paľo Ziman: Hospodárenie s láskou

Hospodárenie s láskou

Už počas pôsobenia v DES-e (Dubnickej environmentálnej skupine) sme hľadali alternatívu nejakého trvalo udržateľného alebo prijateľného života v meste. V zásade to rozhodnutie vyplynulo z dlhodobej skúsenosti, z množstva informácií, aj preto, že som sa stal vegetariánom, pretože som sa chcel zdravšie stravovať. Ale ako sa stravovať zdravšie, keď nevieš, čo kupuješ v obchode, čo je v tých potravinách, keď ani ekoznačkám sa nedá 100% veriť. To rozhodnutie ísť sem, ísť preč z mesta bolo teda pokusom o sebestačnosť a zdravší život, o nejakú lepšiu alternatívu - hľadať alebo skúšať žiť a hospodáriť slobodne, a pokiaľ to pôjde, ukázať iným, že sa to dá, a že sa netreba báť urobiť ten krok do neznáma, z mesta sem. Lebo veľa ľudí sa dnes s takou myšlienkou pohráva.”

Paľo Ziman (1969) je známy ako zanietený ekologický aktivista, zakladateľ Dubnickej environmentálnej skupiny, propagátor separovaného zberu a triedenia odpadu v Dubnici nad Váhom. Pred šiestimi rokmi zamenil mesto za lazy.

Keby si mal porovnať svoj život ekologického aktivistu, keď si pôsobil v Dubnici so svojím terajším životom - v ktorej role podľa teba viac prispievaš - k obecnému blahu, k záchrane sveta?

PZ: (bez zaváhania) No ja si myslím, že teraz. Keď som bol v Dubnici a snažil som sa byť “aktívny”, prispieť aj k záchrane sveta, boli aj nejaké pozitívne výsledky – ale keď som to porovnal s vynaloženou prácou, ktorú sme do toho dali, tak to bolo nič. A tie výsledky sú tiež iba také kompromisy, také, aké nemenia ten chod, neznamenajú zvrat k lepšiemu - aj keď aj to je často otázne, čo je lepšie. Tu mám pocit, že nie som síce “aktívny” záchranca sveta, nemám výsledky v tomto smere, ale čo je pre mňa dôležitejšie - ničím stokrát menej, ako som ničil v meste - pretože či som chcel alebo nie, musel som používať veci, ktoré ničia životné prostredie a ktoré sú deštruktívne a musel som robiť kompromisy. Človek musí robiť kompromisy aj tu - ale tu je to mnohonásobne menej, ako v meste - tam si musíš kupovať potraviny, tie sú zabalené, produkuješ odpady, podporuješ chemický priemysel, podporuješ konvenčné poľnohospodárstvo, ktoré nie je ideálne. Keď chceš žiť v meste, musíš pracovať, lebo potrebuješ peniaze, platíš dane, podporuješ štát, ktorý možno potrebujeme - ale nemyslím si, že táto forma je ideálna. Nepotrebujem dopravný prostriedok, nepodporujem transport potravín a čoho všetkého, dalo by sa menovať tisíc vecí, čo vlastne človek v meste musí, či chce či nechce robiť. Takže ja mám pocit, že možno neprodukujem toľko aktivít ako keď som pôsobil v Dubnici, ale ničím menej a keď to dám na váhy, svoj súčasný spôsob života uprednostňujem.

Aké je tvoje súčasné zamestnanie, povolanie, považuješ sa za ekologického poľnohospodára?

PZ: Oficiálne som dobrovoľne nezamestnaný. Ale snažím sa nezaradiť nikde, pretože nemám rád okienka a chlieviky. Snažím sa tu žiť tak, ako si myslím, že je dobre alebo čo najlepšie. Snáď najbližšie mám k tým starým malým gazdovstvám, pretože žili sebestačne a z tej trošky, čo mali navyše si mohli kúpiť veci, ktoré nedokázali sami vyrobiť. Ale ani to už dnes nemôže byť ono, pretože tá dedina tak nefunguje - lebo predtým si tí ľudia mohli pomôcť navzájom a mnohé práce sa robili spoločne a teraz to tu tak už nie je.

Myslíš si, že je možné, že takéto gazdovstvá sa zasa rozrastú a že je šanca, že sa tá vzájomná spolupráca v dedine a v krajine obnoví?

PZ: Ja by som bol veľmi rád, keby sa tu aspoň určité percento ľudí vrátilo k hospodáreniu. Lenže tá poľnohospodárska práca je neohodnotená, ceny potravín sú strašne nízke, a hospodáriť je v takej situácii strašne ťažké. Určite by to bolo dobré, pretože v krajine zarastá v podstate všetko - a trebárs Kozáci (Karpatské ochranárske združenie altruistov) chodia a kosia lúky v Karpatoch - pritom sa dajú tie lúky krásne vypásať, seno sa len vyhadzuje, a pritom dá sa pekne využiť. Aj ľudia pália seno, slamu... Je to škoda. Ale ak by tu bolo už viacej rodín, alebo viacej takýchto hospodárstiev, gazdovstiev, tak už by sa dalo navzájom si pomôcť. Teraz sú tu ešte dva domy, kde sú ľudia, ktorí sa snažia žiť podobným spôsobom ako my, a funguje to – sem - tam prídu pomôcť oni mne, alebo idem ja im, keď potrebujú. Ale keby nás bolo viac, bolo by lepšie.

Prečo je stále viac statkov, gazdovstiev, ktoré tu na lazoch pustnú?

PZ: Vo veľkej miere je to možno aj nezáujem ľudí znova sa k tomu vrátiť. Ja som mal napríklad šťastie, mal som možnosť kúpiť ten dom a začať hospodáriť, ale nie každý má tú možnosť a ceny sú vysoké, takže je to problém. Čiže tí, čo by chceli, nemajú peniaze a tí, čo by možno na to mali, tí zase nechcú. A domy si kupujú chalupári, ktorí väčšinou stihnú preplatiť tých, ktorí by si chceli kúpiť dom na hospodárenie. A je to aj ľahostajnosť tých, ktorí predávajú - často sú to už dedičia po starousadlíkoch, ktorí nemajú už žiadne väzby k tomu miestu, možno ani nežijú v tej dedine a proste to chcú predať za čo najviac peňazí. Nezaujíma ich, či tá dedina bude vymierať alebo nie...

Prečo tu ľudia vlastne prestali hospodáriť?

PZ: Podľa mňa to bolo tým, že sa zobrali pôdy do družstva. No a dneska, keď je aj možnosť opäť hospodáriť na vlastnom, už bude ručne hospodáriť málokto - každý chce hospodáriť moderne, tým konvenčným štýlom - mať traktor, kombajn a všetko. Ale to je všetko drahé, pri súčasných cenách potravín sa to neoplatí, navyše je to aj riziko - neurodí sa... A dôvod je aj ten, že už z Juhu prídu lacné potraviny. (Pritom aká situácia je na Juhu, či tam tí ľudia majú dosť potravín tiež, to je otázka, to neviem.) Napríklad keď si vezmeš ovocie - z Grécka, Turecka, Izrael, Španielsko, Portugalsko. A naše jabĺčka, tie hnijú a sú nepredajné, sady u nás pustnú, zarastajú, pretože o naše jablká nie je záujem, nikto jablká kúpiť nechce, pretože každý chce v obchode pekné, ktoré sú každé jedno ako druhé, ale.... Zase je to tým, že ľudia veria tomu, že čo je v obchode, to je dobré. S tým, že ľudia nevedia, nemajú informácie o kvalite a zaujíma ich iba kvantita a cena a je im jedno, či je to a ako je to postriekané alebo nie.

Každopádne to, že sa menej ľudí venuje poľnohospodárstvu je dané mechanizáciou poľnohospodárstva, čiže nie je nutné, aby sa toľkí ľudia tomu venovali. Ale je to zase otázka kvality - pretože je iné, čo v záhrade obrobím rukou a iné, čo prebehnem rotalátorom alebo mašinou. Alebo keď porovnáš kosenie kosačkou a kosou. Keď kosíš kosou tak, prejdeš očami každý centimeter tej lúky, vidíš, čo kosíš, vidíš, čo tam žije a rastie a keď kosíš kosačkou, nemáš čas, ideš, aby si sa držal riadku, a vlastne potom ani nevieš, čo tam máš.

Možno ani nedokážeš dať tej pôde a tým rastlinám potom všetko, čo potrebujú?

PZ: Pri tej rýchlosti nie, určite. Ešte asi dva roky dozadu som si dal traktorom poorať záhradu - bolo to tak za desať minút, len taký kúsok, čo mi sused zoral. Ale je to úplne iné, keď si to porýľujem sám... V čom je to iné? Vraví sa, že najlepším hnojivom je ruka záhradníka. Jeden pán, ktorý ma tu raz bol pozrieť, vravel, že pestujeme kultúrne plodiny a tie potrebujú kultúrne prostredie - a pokiaľ pracuješ ručne, alebo jednoduchým náradím v tej záhrade, tak máš čas, venuješ pozornosť tým rastlinám a naozaj je to na tých rastlinách vidno. Sú rôzne výskumy, pokusy a výsledky o tom, že rastliny reagujú na hudbu a reagujú na to, či sa človek s nimi rozpráva alebo nie. Človek to môže niekde čítať ako perličku, ale ono je to realita. Ja to vidím - plochy, ktorým sa nevenujem a plochy, ktorým sa venujem viac, sú rozdielne – a aj keď sa možno neurodí viac, kvalitatívne majú tie potraviny inú hodnotu a dajú tomu telu viac.

Je to ťažko merať na vitamíny a na takéto veci, ale videl som rozbory - mikroskopické snímky biodynamicky pestovanej zeleniny a bežnej zeleniny, a tá zelenina mala rozdielnu štruktúru molekúl - čím to je? Je to používaním inej techniky a inej technológie? Alebo iným prístupom k tým rastlinám?

Myslím si, že všetky živé bytosti potrebujú lásku a pozornosť a takisto aj ľudia, a takisto aj rastliny. Pokiaľ sa im venuješ, pokiaľ im dáš tú svoju pozornosť, trebárs ich pochváliš ako pekne rastú, ty sám sa potešíš ako ti to pekne rastie a oni sa ti za to odvďačia tým, že budú rásť ešte krajšie.

Takže dá sa povedať, že tvojím základným pracovným nástrojom je láska? Platí to aj na záhradných škodcov?

PZ: No - neexistujú škodcovia v prírode. Celá príroda je založená na tom, že jedno žije z druhého - ten potravinový reťazec existuje a nikto sa to nesnaží meniť, je daný. A vyčleniť si právo na to, že táto rastlina je iba pre mňa - myslím si, že na to nemáme právo. Tak veľmi často sa tvárime, že my sme tu páni tvorstva a že my tu o všetkom rozhodujeme, ale ono to tak celkom nie je. A s tými takzvanými škodcami je to takisto - ich úloha v prírode je odstraňovať poškodené alebo nezdravé rastliny. Je to vlastne ich úloha, a pokiaľ je rastlina napadnutá škodcami, znamená to, že je slabá - je to o tom prirodzenom výbere a o tom najsilnejšom, ktorý prežíva. Ak budem mať zasadené zemiaky a budem tam mať päťdesiat koreňov, na dvoch koreňoch budem mať mandelinky a zožerú ich úplne celé a ostatných sa ani nedotknú, znamená to, že tie dve boli možno napadnuté, alebo slabé, alebo to bol zlý zemiak, ktorý som zasadil, a tie ostatné sú zdravé a silné a tie mandelinky z nich možno budú jesť, ale nezničia ich. V podstate od vtedy, čo som začal, snažím sa pristupovať k tomu tak, že vlastne všetko v záhrade je dobré, potrebné - že každý živý organizmus je vítaný. To je aj o tej biodiverzite - čím viac druhov v záhrade je, tým je to lepšie - od vtedy nemám nejaký veľký problém, že by mi naozaj zničili úrodu. Zožerú veľa, ale stále tam rastie dosť na to, aby som mal aj ja.

Ja to cítim tak - keď príde do záhrady človek a vidí - aha škodcovia, žerú mi rastliny, musím ich pozabíjať a začne ich zabíjať, nech už ručne, chemikáliou alebo dokonca ekologickým preparátom, to je jedno, vytvára tým zabíjaním určitú negatívnu energiu, negatívne myšlienky voči tomuto hmyzu, atmosféru strachu – a ten hmyz bude mať pocit ohrozenia a ak existuje pud sebazáchovy, jediná šanca toho hmyzu ako prežiť je množiť sa viac. Vlastne táto negatívna energia, ktorú ten záhradník vo svojej záhrade alebo ten hospodár alebo roľník vytvorí, automaticky podporí žravosť týchto zvierat, ich rozmnožovanie, pretože pud sebazáchovy im velí množiť sa, množiť sa, množiť sa. A naopak - akonáhle tam vytvoríš pozitívum, možno im nemusíš popriať dobrú chuť, ale aspoň ich nebudeš zabíjať, oni si tam budú žiť v pohode, kľude, vedia, že môžu vychovať potomstvo...

Mal som vlastne dve také skúsenosti, ktoré ma priviedli k aplikácii tejto metódy - nehovorím, že ju robím ideálne, pretože sem-tam sa ani mne nepáči, keď mi žerú trebárs posledný kaleráb, ktorý tam mám. Tá prvá skúsenosť bola, a vtedy som sa vlastne vôbec dopočul o tomto spôsobe, hneď prvý rok: strašne sa mi premnožili slimáky, najviac som ich mal na fazuli. Čo fazuľa trošku cez deň narástla, tak oni v noci zjedli a mal som len také paličky. Nevedel som si pomôcť a tak som slimáky zbieral do pohára, a potom som ich zabíjal. Bol tu kamarát a ten sa ma pýta, že prečo ich zabíjam a poradil mi, že nech skúsim, koľko prejde taký slimák za deň - možno päť metrov, nech to vynásobím tristošesťdesiatimi piatimi, zanesiem ich tak ďaleko a rok ich neuvidím. Tak sme sa zasmiali, na jednej strane mal pravdu a bola to určitá pozitívna alternatíva, na druhej strane sa mi to ale zdalo príliš utiahnuté, až moc bláznivý nápad. Hneď na to som ale v Biomesačníku čítal o tomto hospodárení s láskou, bez zabíjania. Tak som si povedal, že to skúsim, a šiel som do tej záhrady a vravím tým slimákom: “Pozrite sa, tak ja už vás zabíjať nebudem a zjedzte si, čo chcete, ale bol by som radšej, keby ste žrali naozaj len tie vonkajšie listy z tej kapusty a to čo je choré a mne necháte niečo tiež.” Moje veľké prekvapenie bolo, keď som druhý deň prišiel a nenašiel som takmer ani jedného slimáka na tej fazuli. Tak som sa zasmial, že cha, sranda, ono to funguje, no ale skutočne potom fazuľa dorástla a obral som ju.

A dva roky dozadu som mal zase takú skúsenosť s voškami. Prerábali sme dom a nebolo toľko času na záhradu a bola taká dosť zanedbaná, no a všetky hlúboviny a kapustoviny boli celé zavoškované. Rozmýšľal som, čo s tým budem robiť, pretože sa mi nič neurodí, nič nebudem mať, no a vravím priateľovi, či by mi nepriniesol striekaciu mašinu, že by som to aspoň nejakou žihľavou postriekal alebo nejakým takým bylinkovým výluhom, ktorý proti tým voškám účinkuje. A hneď nato tu zastavilo auto a z neho vystúpil nejaký pán, nikdy som ho nevidel, bol to starší pán, dôchodca, okolo sedemdesiat, a hovorí, že sa prišiel pozrieť, lebo že čítal o nás v Biomesačníku (robili sme tu biodynamický seminár). Tak sme sa prešli po záhrade a po takom dlhšom rozhovore hovorí: “Ale viete, hlavne som vám prišiel povedať, že s tou láskou na tej záhrade, že to funguje.” Ja som zostal teraz taký prekvapený a on hovorí: “Naozaj, ja som to skúsil.” A tak mi porozprával ako sa mu darí na záhrade, a keď odišiel, rozmýšľal som, prečo prišiel zrovna dnes, keď som poslal priateľa pre striekaciu mašinu. Človek, ktorého som nikdy nevidel... Tak som sa vrátil do tej záhrady a vravím tým voškám: “Ten pán, čo prišiel, nebola to asi náhoda... Tak ja vás teda striekať nebudem a bolo by dobré, keby že mi tam niečo necháte.” No a s tým som odišiel spať. Druhý deň som znova šiel pozrieť do záhrady a skutočne tam bolo možno desať percent tých vošiek v porovnaní s predchádzajúcim dňom, a boli len na niektorých rastlinách. A to bola už vec, ktorá ma presvedčila. Možno sa to zdá čudné a smiešne alebo veselé, ale ja som to prežil a videl, čiže ja tomu verím.

Čo pre teba vlastne znamená "ekologicky únosné hospodárenie"? Na akých princípoch hospodáriš?

PZ: Nechcem to pomenúvať, lebo tie chlieviky nemám veľmi rád...Snažíme sa hospodáriť tak, aby sme mali čo potrebujeme a aby sme minimálne zasahovali do prírody, aj do tej záhrady. Čiže napríklad trhám aj ja burinu, ale trhám ju naozaj len keď je to nutné, keď vidím, že by prerástla, potlačila tie kultúrne plodiny, ktoré ja som tam vysadil. Ale neudržujem hriadky bez buriny úplne čisté, vypleté. Snažím sa tú burinu potlačiť aj mulčom a držať ju pod kontrolou, ale myslím si, že tá záhrada je taká polodivoká a tie zásahy sa snažíme robiť len minimálne. Aj keď vždycky keď človek chce niečo dostať, musí niečo dať - funguje to tak vo svete, aj v prírode.

Jediná “mechanizácia”, ktorú pripúšťam - je konská sila - to je pre mňa prijateľné a trvalo udržateľné. Spaľovací motor nevidím ako trvalo udržateľný. Len sem tam, keď je to nutné - dáme si napríklad doviezť drevo. Ale aj to iba preto, že vlastne stále sme na začiatku - aj keď sme tu už šiesty rok, ešte stále nie sme riadne zabehnutí.

Čo sa ti v tvojom hospodárení osvedčilo, čo by od teba mohli prevziať aj iní - ako inšpiráciu? Čo by si odporučil iným gazdom?

PZ: Nechať sa viesť intuíciou a prírodou. A nie knižkami. Knihy sú dobré pre informáciu, ale držať sa ich je nie vždy únosné a ono je to tak - moja skúsenosť s knižkami - každý autor takej knižky má skúsenosť z vlastnej záhradky, z vlastného poľa a už žiadne iné pole nie je to isté. Literatúra môže dať nejakú inšpiráciu alebo informáciu, ako by to mohlo byť, ale na tej danej záhrade je to vždycky inak. A potom ešte - burina v záhrade nie je zlá. Vlastne snažiť sa vyplieť všetku burinu v záhrade je snažiť sa potlačiť prirodzenú ochranu zeme. Tá pôda má svoj imunitný systém v podobe buriny - ako náhle je niekde otvorená pôda, kde by mohlo dôjsť k erózii alebo k poškodeniu, tam okamžite nastupujú buriny, ktoré pôdu chránia.

Hovoril si, že tvojím cieľom je celkom sebestačné gazdovstvo. Ako ďaleko ste na tej ceste k celkovej sebestačnosti?

PZ: Nie sme sebestační, ešte máme veľa čo dobiehať... Sebestační sme čo sa týka zeleniny, ovocia, ale trebárs v obilí zatiaľ nie. Skúšali sme, a aj sa niekedy urodilo pekne, aj som to vymlátil, ale to bolo zatiaľ iba na skúšku. Takže zatiaľ s obilím sebestační nie sme - čo je napokon základná potravina - takže to zatiaľ nakupujeme - snažíme sa v bio kvalite, pokiaľ sa dá. V budúcnosti - keď začnú kone robiť - budeme aj obilie pestovať. S pomocou tých koníkov to už hravo zvládneme. Celkom sebestační ale asi nebudeme nikdy, pretože - olej, cukor, soľ - to sú veci, ktoré nedokážeme vyrobiť. Teoreticky áno, ale prakticky je to nereálne sa s tým baviť. Jedine nájsť nejakú inú alternatívu a náhradu - napríklad nahradiť olej živočíšnym tukom, napríklad z masla - gí - prepaľované maslo, z ktorého sa dá získať čistý tuk - v Indii, kde to používajú, je to základný tuk v domácnosti. Takže - je to úvaha, možno že sa nám to časom, až bude kravička, podarí. Určite by sme boli radi, keby sa to podarilo byť sebestační, ale jednej rodine samej je ťažko byť sebestačný, lebo to musíš byť kováč, stolár, poľnohospodár, obuvník, krajčír a ja neviem ešte čo všetko možné a to je moc.

Koľko času venuješ práci, čo so zvyšným časom?

PZ: Koľko času venujem práci? Práca je pre mňa také zlé slovo, pretože ja to necítim ako prácu.

Práca patrí k životu - preto máme tie ruky a nohy a tie svaly, aby sa to hýbalo a pracovalo a fyzicky namáhalo – ale v podstate ráno za úsvitu začnem a večer skončím. Tá záhrada je dosť veľká, aj okolo domu je čo robiť a veru - keby bol deň dlhší, mal by som ešte stále čo.

Ale sú to veci, ktoré robím, lebo ma bavia a robím to preto, že to chcem robiť, nie preto, že mi to niekto prikázal, je to niečo, čo robíš zo slobodného rozhodnutia.

A večer? Večer je čas sa porozprávať. A v zime po večeroch plánujeme, čo budeme robiť v lete. Čo bude kde v záhrade zasadené, ako bude vyzerať ďalší pozemok, ktorý chceme, pretože máme veľké plány, na celý život.

Vieš si predstaviť život na kopanici aj so školopovinnými deťmi? Myslíš si, že z finančných aj iných dôvodov je možné takýto život viesť aj so školopovinnými deťmi?

PZ: No - tie finančné dôvody - to je otázne, to uvidíme, ako to bude. Žiaľ - naše bezplatné školstvo vyžaduje, aby si dieťaťu veľa platil za to štúdium a za všetko - kúpiť knihy, kúpiť zošity, kúpiť tamto a toto - bohužiaľ - môj pohľad na školu je taký, že keď dieťa ide do školy, má sa tam učiť a nepotrebuje podľa mňa žiadny zošit, žiadne poznámky, žiadne knihy doma, nič. Príde zo školy (v škole ho majú naučiť) a dieťa má mať voľno, svoj detský voľný čas a nie aby si ďalších 5 hodín písalo úlohy a učilo sa na ďalší deň. Potom je tá škola zbytočná, pretože sa to dieťa učí aj tak doma. Páči sa mi napríklad systém v Čechách, že môže zostať doma rodič a dieťa učiť. Ale aj dúfam, že aj u nás to príde - že nebude povinná školská dochádzka, ale vzdelanie.

Pokiaľ by bola v našom dosahu nejaká alternatívna škola, tak myslím si, že by som neváhal a dieťa - keď by som musel dať do školy, tak radšej do tej alternatívnej. Zase na druhej strane - keď vezmem školu v dedine - tie dedinské školy majú predsa len menšie požiadavky na deti a je to také volnejšie...

Keby sme išli ešte hlbšie - ja si myslím, že tie školy slúžia na to, aby vytvorili poslušných ľudí pre túto spoločnosť, na to slúžia. Škola je o tom - musíš opakovať najlepšie to, čo povedal učiteľ. Nemôžeš byť tvorivý, nemôžeš mať vlastný názor, musíš najlepšie opakovať, čiže kto je lepší papagáj, ten má jedničky. A kto sa proti tomu postaví, alebo komu to tak dobre nejde, ten má horšie známky.

Zaujímaš sa o dianie v spoločnosti, sleduješ, čo sa deje?

PZ: Čiastočne áno, ale nie veľmi do hĺbky, alebo nejako pravidelne, pretože aj tak sa nič moc nemení.

Chodíš voliť?

PZ: Voliť chodím, to je treba, aj keď ťažko sa vyberá z ponuky, ktorá je a zase je to niečo absolútne neslobodné, pretože musíš si vybrať z toho, čo ti ponúkajú. Je to presne o tom, že ľuďom je daný pocit slobody, môžeš si kupovať, čo chceš, ale len to, čo je v obchode. Nemôžem si kúpiť mlieko vo fľaši, keď ho chcem, lebo v obchode nie je, nemôžem si kúpiť ekologické potraviny v obchode, pretože tam nie sú, ale môžem si kupovať, čo chcem... A v podstate tak je to aj s voľbami. Môžeš voliť, koho chceš, ale iba týchto desiatich ľudí a musíš voliť politickú stranu. A je to tak, že keď nie, tak potom ten tvoj hlas pripadne zrovna tej, ktorej by si ho nikdy nedal, takže potom radšej volím to menšie zlo a pre voľaktorú sa rozhodnem.

Myslíš, že by sa našiel lepší systém?

PZ: Ja si myslím, že ľudia sú schopní si regulovať svoj život sami a bez akýchkoľvek monarchov a šéfov a vlád a súdruhov a prezidentov a pánov, pretože tak či tak by to tých ľudí donútilo zvoliť si niekoho, kto ich bude zastupovať, alebo vždy tam niekoho poslať na to stretnutie, aby tam nemuseli ísť trebárs všetci, ale ja neviem, dneska už v takom modernom mediálnom svete by to už ani nebolo treba. Keby sa dal každému domov Internet, tak môžu všetci rozhodovať. Hodina večer a každý môže hlasovať. Celonárodný parlament. Ideálne a môžu sa tam viesť diskusie, debaty a za tie prachy, čo sa platia politikom to môže mať každý doma zadarmo, štát to môže všetkým zaplatiť a všetci môžu rozhodovať.

Čo je najkrajšie a najťažšie v živote lazníka?

PZ: Najkrajšia je sloboda a najťažšia je sloboda. Ale ešte stále to nie je úplná sloboda, a ani nikdy nemôže byť, lebo spoločnosť ťa nenechá. To je aj o tých peniazoch - ja od spoločnosti teoreticky neočakávam nič, ale ona stále očakáva odo mňa, že budem platiť dane niekomu za niečo, ale vlastne komu, kde a za čo? Musím si platiť zdravotné poistenie a musím platiť všeličo iné a zdá sa mi to celkom zbytočné... Čiže tá sloboda je pekná, pretože tu som to naozaj pochopil, čo to je, ale zároveň je to aj to najťažšie - a to je to, prečo ľudia radšej tú slobodu oželejú, lebo sloboda je zodpovednosť. Nemám komu nadávať, len sám sebe, keď niečo nevyjde, nikto za mňa nerozhodne, len ja si musím rozhodnúť. Ale dnes už by som si ťažko predstavoval, že by som niekde šiel na osem hodín robiť...

Zhováral sa Richard Medal

zdroj: Biospotrebiteľ magazín

link: Hospodárenie s láskou

O autorovi:

Richard Medal - Vyštudoval učiteľstvo Biológie – Chémie na Přírodovědecké fakultě Univerzity Karlovy v Prahe. Od skončenia školy sa zaoberá environmentálnou výchovou – ako pedagóg v škole, mimo školy, cez prázdniny, s deťmi, mládežou, učiteľmi...

Komentáre

Super

Viete,že vlastne robíte “permakultúru”??? To je ten Váš sposob hospodárenia. Tiež sa na to v lete chystám na našej záhrade. Hlavne ma teší, že nemusím tak zúfalo okopávať záhony.
Zdravím z Moravy a prajem veľa úspechov