Mozaika hľadania - Hľadanie zmyslu

Mozaika hľadania - Hľadanie zmyslu

Sú ľudia, ktorí život berú taký, aký je, nespôsobujú si trápenie pátraním po jeho podstate, ale venujú sa radšej prostým každodenným radostiam a starostiam, zapodievajúc sa predovšetkým praktickou otázkou bytia. Oboma nohami pevne zakotvení v realite, chránení pred búrlivým vyčíňaním živlov, ktoré sa vo vnútri človeka prebúdzajú len čo si začne klásť otázky o hlbšom zmysle svojho konania. Takíto ľudia sú tými čo odpradávna udržujú ľudstvo nažive, životaschopní, pripravení pustiť sa do boja s každou prekážkou, ktorá im stojí v ceste pretvárania sveta podľa vlastných potrieb.

Ako protiklad sú medzi nami však aj takí, ktorí pôsobením životných udalostí stratili svoje zakorenenie v zemi a ako balóniky, ktoré uletia z ruky dieťaťa, hnaní vrtošivými rozmarmi vetrov, večne zmietaní, prechádzajú životom. V snahe nájsť svoju stratenú kotvu, istou, že to čo konajú, konajú správne, pátrajú po pevnom bode, ktorý by dal celému životu zmysel. Ich večným prekliatím je zrejme to, že nedokážu nájsť svoj pevný bod vo veciach, ktoré považujú za príliš „prízemné“ – ako napr. dosahovanie spoločenského uznania, šplhanie po spoločenskom rebríčku, zarábanie peňazí, zveľaďovanie majetku, užívanie luxusu, rozkoší a výhod, ktoré ponúka materiálne bohatstvo. Mnohí z nich pochopili, že tieto „prízemné“ ľudské túžby, motívy a konanie, nemožno odsudzovať, práve naopak, veď na nich je postavený náš svet a bez nich by sa zrútil, ako domček z karát. A v mnohých ohľadoch je všetko „prízemné“ rovnako krásne ako celý zázrak života. Uvedomujú si však aj to, že im samým je tento svet živočíšnej spokojnosti navždy odoprený. Dosiahnutiu spomínaného druhu spokojnosti im bráni otázka, ktorá sa neodbytne znovu a znovu vynára v ich mysli: Aký to ma všetko zmysel?

Pravda, bolo by veľmi zjednodušujúce rozdeliť všetkých ľudí do dvoch kategórií, veď každý človek je jedinečný a v každom z nás sa stretávajú v určitom neopakovateľnom pomere protichodné póly ľudskej povahy. Napriek tomu môžeme pri bližšom spoznávaní človeka pokúsiť sa vypozorovať, ktorý z týchto pólov v ňom prevažuje a rozhodujúcim spôsobom vplýva na jeho životnú cestu.

Ak hovorím o spoznávaní človeka, myslím tým predovšetkým spoznávanie seba samého. Z toho čo sám o sebe dnes viem, usudzujem, že patrím skôr k tomu druhu ľudí, ktorí večne hľadajú, vytrvalo kladú otázky, zmietaní všetkými protikladmi a rozpormi sveta okolo, túžiaci po akomsi pevnom bode, ktorý by im ukázal zmysel vecí, činov a myšlienok.

Svoj život vidím ako mozaiku skúseností, poznania, zážitkov, z ktorých sa pokúšam skladať obraz sveta. Nie je možné zachytiť na papier všetky časti tejto mozaiky, ba ani jej rozhodujúcu časť. Myšlienky, ktoré sa raz za čas odhodlám preniesť do slov, sú iba zlomkom toho, čo sa v mojom vnútri odohráva. A ako to už býva, otázka zmyslu sa vracia neodbytne znova a znova aj pri písaní. Aký má zmysel snažiť sa svoje vnútorné prežitky vtesnávať do slov, plniť biele stránky papiera a ponúkať ich druhým ľuďom? Je to túžba deliť sa s druhými o to, čo prežívam, snaha vystúpiť so svojej samoty a prostredníctvom slov nadviazať kontakt so svetom, možnosť porovnať vystaviť vlastné poznanie v konfrontácii s poznaním druhých? Je za tým snaha uľaviť vlastnej duši, odovzdať čosi druhým, posúvať sa ďalej, rásť ? Predbežne sa uspokojím s faktom, že písanie je čosi k čomu má vždy znovu a znovu dovedie moja vlastná prirodzenosť. Chuť písať je sama o sebe zdôvodnením. Zdôvodnením toho, prečo som poskladal nasledujúcu mozaiku príbehov a úvah, a ktorú venujem všetkým ľuďom, pre ktorých je život nekonečná záhada a večné hľadanie.

Verím a viem

Na sklonku roku 2002 sa prechádzam s priateľom Danom v zasneženom lese. Rozhovor sa čoskoro zvrtne k našim obľúbeným témam: zmysel života, ľudský údel a naša cesta. Spojení hlbokým mystickým zážitkom po požití magických hríbikov z pred pár rokov sa rýchlo dostávame k podstate. Cesty rozumu nás po chvíli dovedú k hraniciam, ktoré ostávajú intelektu uzavreté.

"Vychádzaš z toho, že je tu niečo viac ako ľudské telo, že po smrti z teba ostane okrem hromádky prachu a popola aj niečo iné, niečo čo môže pokračovať a ďalej rásť ?" pýtam sa.

Dano odpovedá: "Áno"

"Vidíš a to je niečo, čím si ja nie som celkom istý." hovorím na to.
Kráčame ďalej, pod nohami nám praská sneh.

"Je to otázka viery, niečoho, čo rozumom nemožno obsiahnuť." odpovedá Dano

"Myslím, že všetko čo po nás ostane sú stopy našich činov a myšlienok, ktoré počas svojho života vtlačíme do látky, z ktorej je utkaný vesmír" pokračujem po chvíli "a hromádka prachu, ktorá bude ďalej v sebe niesť vlnenie našej energie a stopy toho, čím sme boli. Nebude tu však nič z toho, čo teraz tvorí naše ja, to čo považujeme za naše ja."

Ostávame stáť, premýšľame. Dano verí, že je niečo čo by ľudia MALI robiť, že je určitý spôsob, ako naložiť s týmto životom, ktorý umožňuje človeku rásť a napredovať k cieľu, ktorý možno nepozná, ale v ktorého existenciu verí.

Pre mňa je to však otázkou. Ľudia mi pripadajú ako stratené ovečky na lúke, ktoré hľadajú pevný bod, návod, zmysel. Pri jeho hľadaní však možno ísť rôznymi smermi a tak ako tie ovečky v lese, aj ľudia sa rozutekajú do všetkých strán, každý sa vydá svojim smerom, skúša kam možno zájsť, čo možno v živote objaviť.

Ľudia robia rôzne veci. Venujú sa práci, zarábaniu peňazí, materiálnym statkom, blahobytu, venujú sa duchovným cestám, viere, náboženstvu, venujú sa filozofii, vede, umeniu, láske, rodine, histórii aj predpovedaniu budúcnosti. Upriamujú svoje oči k vesmíru aj k pôde pod svojimi nohami, snažia sa čítať v kameňoch, rastlinách, zvieratách, oblohe, hviezdach, v očiach druhých ľudí, v knihách, v slovách, v obrazoch. Ničia život alebo život chránia. Snažia sa meniť seba, meniť svet, alebo nemeniť nič, konať aj nekonať. Za všetkým je však hľadanie pevného bodu, hľadanie zmyslu v tom všetkom, vedome či nevedome.

Dano verí, že nie každá cesta vedie k poznaniu a k naplneniu ľudského údelu. Ja mám však pocit, že všetko čo ľudia robia je rovnocenné, má rovnakú váhu, rovnaký zmysel, všetko je to hľadanie. Je človek, ktorý prežije život v modlitbe bližšie Bohu, ako človek, ktorý sa snaží zarobiť čo najviac peňazí ? Je vedec, ktorý báda pod mikroskopom bližšie k bohu ako jogín, ktorý báda vo svojom vnútri meditujúc pod stromom ? Je niektorá cesta kratšia a iná dlhšia ? A je vôbec nejaký cieľ?

"Veľmi dobre vieš, že sú to veci, na ktoré rozum nikdy nenájde odpoveď", hovorí Dano

"Áno, viem" odpovedám "viem to už dávno, ale rozum si stále znovu a znovu kladie tieto otázky, prinajmenšom vtedy, keď premýšľa o tom čo robiť, ako žiť život, ktorou cestou sa vydať".

Kráčam úzkou lesnou cestičkou, dva kroky pred Danom, pohľad upretý na sneh pod mojimi nohami, ponorený do svojich myšlienok a do nášho rozhovoru.

V tom okamihu Dano jasným hlasom povie: "Verím a viem". Otočím sa a Dano ukazuje na strom okolo ktorého som práve prešiel. Do jeho kôry je nožom vyrytý nápis "Verím a viem".

"Vidíš to ? Odpovede k nám prichádzajú, funguje to" s radosťou v hlase hovorí Dano. Ostávam užasnutý, to čo sa stalo je veľmi zvláštne. V hlbokom pohrúžení do svojich myšlienok som si nevšimol výrazný nápis v jeho kôre. Dano, kráčajúc za mnou ho však postrehol.

Priveľa myšlienok niekedy bráni človeku v prijatí odpovede. Myšlienky však zároveň pripravujú pôdu pre prijatie posolstva. Keby sme v tom okamihu vášnivo nediskutovali a nehľadali odpovede na svoje otázky, nápis na strome by nemal veľký význam. V tom okamihu sa však všetko stretlo v jednom bode - správny čas, správne miesto, správne rozpoloženie mysle, túžba po odpovedi a nápis na strome "Verím a viem."

Obaja sme stíchli, ďalšie slová neboli potrebné. Dano sa obrátil k slnku a ponoril sa do meditačných cvičení v pohybe. Ja som ešte chvíľu ostal pri strome, dotkol sa rukou nápisu v jeho kôre a poďakoval. "Verím a viem", áno, to je ono povedal som si v duchu, to je to čo som predsa už dávno vedel.

V hĺbke duše som však stále cítil otáznik a túžba po odpovedi nebola uhasená.

Najhlbšie hlbiny

Zima je čakaním. V keltskom kalendári sa december - mesiac môjho narodenia volá „najhlbšie hlbiny“. Je to čas zostupovať do hlbín svojej duše a objavovať čo dosiaľ ostávalo skryté.

Teraz však mám pocit, akoby už nebolo čo objaviť. Nežijem dlho, ale cítim, akoby bola jedna etapa môjho života ukončená - rozlet po skončení strednej školy, vykročenie za napĺňaním svojich ideálov, experimenty s duchovnými náukami a technikami, vzťahy s dievčatami, radosti a extáza telesnej lásky, divoké zábavy mestského života, ale aj láska k prírode, hľadanie pokoja a zmyslu v jej náručí, a najmä snaha meniť tento svet k lepšiemu. Činnosť v ekologických organizáciách, starosť o utrpenie zvierat, ľudí, nespravodlivosť sveta a nedokonalosť ľudskej spoločnosti a snaha zmeniť to.

Revolučný duch však z človeka vyprchá, keď si naplno uvedomí, že na všetko možno pozerať z mnohých uhľov a to, čo sa mi v jednej chvíli zdalo ako zaručene správne, sa v priebehu času stáva relatívnym. Nemám pritom na mysli rezignáciu na základné hodnoty ako dobro, láska, súcit, ale skôr poctivé hľadanie toho, ako tieto hodnoty naplniť v konkrétnom živote. Čo je dobro pre jedného, môže byť zlom pre druhého. Cesta do pekla môže byť dláždená dobrými úmyslami.

Protestoval som proti vojne, ale čas mi ukázal, že aj vojna môže niekedy znamenať pre niektorých ľudí vyslobodenie a hádam aj zmenšenie utrpenia. Oddane som šíril myšlienku vegánstva, čisto rastlinnej stravy, ohľaduplnej k všetkým živým tvorom, ale život ukázal, že príliš asketická strava môže tiež ubližovať – samotnému človeku a jeho blízkym. Odmietal som násilie, ale život ma poučil situáciami, kde použitie násilia bolo jedinou cestou, ako ostať verný ideálu dobra. Hlásal som bezvýhradnú lásku a návrat k prírode, ale spoznal som, že príroda ostáva k tejto láske chladná a skutočný život v nej znamená predovšetkým každodenný drsný zápas o život. Bol som pripravený prevrátiť svet hore nohami v mene ideálov lepšieho sveta, až kým som si neuvedomil, že ľudstvo od počiatku vekov hľadá cesty, ako žiť lepšie, skúša rôzne cesty k napĺňaniu ušľachtilých ideálov a dnešný svet je jednoducho to najlepšie, na čo ľudstvo zatiaľ prišlo. A tak som sa vzdal predstavy, že práve ja by som mal svoju víziu lepšieho sveta vnútiť všetkým a priniesť všetkému živému spásu. Uspokojil som sa s tým, že svojou malou troškou prispejem k úsiliu mnohých, ktorí sa snažia nájsť v živote zmysel a vyšší princíp, čiastočne však zmierený s tým, že to nie my ľudia sme stvorili svet, ale svet stvoril nás a možno iba slepá pýcha nám hovorí, že vieme, ako ho urobiť lepším.

Nakoniec človek ostane predovšetkým sám so sebou – obnažený, bez všetkých falošných predstáv, vhodený do búrlivého toku života, ktorý na neho neberie ohľad. A tak mu neostáva iné ako plávať, prijímať život s tým čo prináša a snažiť sa vyrovnávať s kolobehom utrpenia, radosti, lásky, nenávisti, nádeje, zúfalstva, zrodenia, smrti. A popri tom všetkom, ak má dosť síl, stále si klásť otázku o zmysle toho všetkého, o podstate dobra a zla a svojej úlohy v tom všetkom.

Guruovia

V jednu sobotu som sám blúdil po našom sídlisku a túžobne sa snažil nájsť pevný bod, zmysel v ľudskom údele. Práve v ten sobotný večer sa konala v Dome kultúry Dúbravka prednáška Ole Nydhala. Plagáty s fotografiou sympatického budhistického majstra a populárneho šíriteľa Budhových myšlienok boli rozlepené po celom meste. Do poslednej chvíle som váhal či navštíviť túto prednášku, ale nakoniec som sa tam vybral, zaplatil vstupne a našiel si miesto v naplnenej sále. Ole Nydhal, charizmatický guru, začal svoju prednášku o Budhovom učení a spôsobe ako ho možno nasledovať v každodennom živote. Snažil som sa počúvať toto učenie, ale každou minutou vo mne rástla nespokojnosť. V ten večer mi nestačili slova, ktoré sa dotýkali Pravdy a Podstaty iba v náznakoch, túžil som po úplnom a skutočne pravdivom posolstve, ktoré by naplnilo moju dušu.

Pozeral som na stovky žiakov Ole Nydhala ako s láskou hltajú jeho slová o ceste k osvieteniu a zrazu som pochopil – nemám tu čo robiť. Niet na svete človeka, ktorý by mi mohol svojimi slovami sprostredkovať pravdu. Už nikdy nebudem môcť nájsť útechu v žiadnom stádočku ľudí vkladajúcich nadej do svojho pastiera. Pochopil som, že Ole Nydhal je v hĺbke svojej duše človek, ako ktorýkoľvek iný. Tiež hľadá, blúdi, uvedomuje si svoju nevedomosť, snaží sa nájsť istotu v učení, ktoré by mu ukázalo smer, pevný bod, ale pomôcť mi nedokáže. Niečo podobné zrejme zažil už Budha, ktorý sa vzdal všetkých učiteľov a učení aby sa stal sám sebe učiteľom a hviezdou, ktorá ho viedla na jeho púti. Predstavil som si Budhu, ako sedí v tejto naplnenej sále a počúva slova Ole Nydhala. V jednom okamihu jasného osvietenia som vedel, čo by urobil. Pokorne by sa poklonil a išiel by vlastnou cestou. Urobil som to isté.

Kristus nenasledoval učenie žiadneho človeka, ale nasledoval Boha. Mohamed nenasledoval učenie žiadneho človeka, ale nasledoval Alaha. Budha dospel k osvieteniu sám, po tom čo sa vzdal všetkých učení. Zrazu mi bolo všetko úplne jasné.

Majstri a guruovia môžu pomôcť ľuďom plným neistoty, zmätku, ľuďom, ktorým chýba dostatok odvahy, ľuďom ktorí si nevedia predstaviť, že by sa vydali na cestu sami, ktorým príde zaťažko znášať tvrdosť cesty osamote, ľuďom zvyknutým podriadiť sa autorite a nájsť bezpečie pod krídlami iných. Neodvažujem sa odsudzovať to, veď všetko má svoj zmysel, význam. Nájdenie útočiska u majstra môže byť na určitý čas dobré, ba priam nevyhnutné Čím skôr sa však človek zaobíde bez tohoto bezpečného hniezdočka a útočiska po krídlami druhého človeka, tým lepšie. Ak vo svojom vnútri človek pocíti, že má silu vydať sa na cestu sám, sám znášať všetky radosti a strasti hľadania pravdy, sám prekonávať temné údolia, prekonať svoj strach, byť sám sebe svetlom, nemal by váhať ani na sekundu, ale mal by sa úctivo zbaviť gurov, majstrov, učiteľov, duchovných pastierov – a obrátiť svoje oči a srdce priamo k Bohu, ktorý mu bude najlepším sprievodcom na ceste.

Po dlhej zime je tu Jar

Obdobie, kedy sa v prírode prebudia pradávne sily ničenia a tvorenia. Koniec starého, zrod nového. Jar roku 2003 priniesla do môjho života riadnu búrku. Koniec trojročného vzťahu s priateľkou, o ktorej som si myslel, že s ňou môžem ostať do konca života. Vnútorná neistota, rozsypanie domčeku s karát, ktorý som si vystaval so svojich ideálov. Otázniky nad životom, aký som do teraz žil a hľadanie nového zmyslu.

Mám 28 rokov a som na začiatku, pripravený objavovať, čo je to život. Mnohé z toho, čomu som veril, čomu som bol pripravený dať svoju silu, čomu som sa chcel obetovať je preč. Mnohé z toho, čo mi dávalo istotu, poskytovalo pevný bod, sa ukázalo ako pominuteľné a dočasné. Zažil som úzkosť, strach z prázdnoty, ťažobu osamelosti, tragiku ľudského údelu, síce v nie príliš vyhrotenej a extrémnej polohe, ale predsa dostatočne silne na to, aby mi to strhlo závoj z očí, očistilo ma, odkrylo nezmyselnosť kŕčovitej honby za stálym šťastím, istotou, bezpečím, stabilitou, dokonalosťou.

Stojím nahý, ako prvý človek na Zemi a so zvedavosťou čakám čo príde ďalej. Prečo žije človek? Aby vybudoval svoj hrad istoty v rozbúrených vlnách života? Nepochybne aj preto. Život je aj boj a nájsť si svoj bezpečný úkryt, trochu potravy a tepla, to všetko si život vyžaduje. Je tu však aj niečo viac, oveľa viac. Hľadanie, objavovanie, spoznávanie, hravosť, skúsenosť, nové brány, nové cesty, nové tajomstvá, znovu a znovu, výzvy, ktoré pred človeka kladie Boh. Je ľahké zvyknúť si na bezpečie kamenných múrov hradu, ktoré si človek dômyselne buduje. Ale život nás učí čo je to zmena. Po zime prichádza jar, zrod nového na troskách starého. Tak navonok, ako aj vo vnútri.

Záchrana sveta

"Dôležité je mať v srdci Boha a žiť svoj život pre druhých." vraví mi priateľ Laco zatiaľ čo šoféruje svoj červený Ford, ktorý mu daroval otec. "Cítiš to tiež tak ?" pýta sa ma po chvíli. Sedím vedľa neho na prednom sedadle, nohy vyložené na palubnej doske, pozerám z okna a rozmýšľam. "Viem, že žiť pre druhých je nepochybne správna cesta, teraz však necítim žiadnu radosť z toho čo robím." odpoviem.

Laco je príklad človeka, pre ktorého je konanie šľachetných skutkov a vôbec záchrana sveta poslaním. V svojich 29 rokoch už dokázal z ničoho vybudovať dve organizácie, ktoré dokázali ovplyvniť vedomie mnohých ľudí na Slovensku. Prvá s názvom Sloboda zvierat priniesla do našej malej postkomunistickej krajiny pojem práva zvierat, priviedla mnohých ľudí k vegetariánstvu a celú jednu generáciu mladých naočkovala ideálmi súcitu k všetkému životu. Druhá, Ľudia proti rasizmu, sa stala vlajkovou loďou boja proti netolerancii a predsudkom majoritnej spoločnosti k všetkému odlišnému. Pomoc druhým je pre neho tým pevným bodom, ktorý dáva zmysel jeho životu.

Moja cesta životom je s Lacovou v mnohom prepletená. Spolu sme vykonali mnoho užitočného a jeho energia mi neraz pomohla realizovať moje vlastné predstavy a plány. Obaja sme sa od počiatku naplno zapojili do hnutia zapráva zvierat, ktoré sa na Slovensku s plnou intenzitou zrodilo počiatkom 90. rokov. Propagovali sme vegetariánske a vegánske stravovanie, stáli sme takmer nahí v zime na bratislavskom námestí, aby sme vyjadrili svoj odpor voči zabíjaniu zvierat pre výrobu kožuchov, s Lacovou pomocou som vydával časopis 10 000 ďalších stromov a spravodaj Vízia a Akcia, spolu sme pálili povolávacie rozkazy pre slovenským parlamentom na protest proti znevýhodňovaniu civilnej služby oproti službe vojenskej, obaja sme prežili nádherný pocit slobody, ktorý do Bratislavy na pár dní priniesli francúzsky kočovní umelci zo skupiny Nawak (tí boli nakoniec vyhostení zo Slovenskej republiky po tom, ako na námestí SNP predviedli fascinujúce pouličné divadlo, v ktorom sa objavili aj dve nahé ženské telá), spolu sme stáli pri vzniku bratislavskej skupiny Jedla namiesto zbraní, ktorá dodnes rozdáva každý týždeň polievku hladným na ulici, založili sme organizáciu Ži a nechaj žiť, pripravili happeningy zosmiešňujúce konzumný spôsob života, vydali prvú vegánsku kuchárku na Slovensku a štyri čísla časopisu ŽANŽ, ktorý sa distribuoval v novinových stánkoch na celom Slovensku.

Spoločne prežité udalosti z nás urobili veľmi blízkych priateľov, či v istom zmysle dokonca bratov. Spolu sme prežívali naše pády a vzlety, rovnako v pracovnom ako aj v súkromnom živote, dlhé hodiny sme spolu predebatovali nad rôznymi problémami spoločnosti, kľukatými životnými cestami, ktorými prechádza človek a zvláštnosťami ľudskej povahy.

V mnohých ohľadoch mi je Laco bližším priateľom, ako všetci ostatný. A predsa je tu čosi, čo nedokážem pochopiť, niečo na čo nevyhnutne narazím vždy, keď sa ho snažím pochopiť ako človeka, niečo, čo pre mňa ostáva záhadou. Jeho viera. Istota, že dobro je vždy dobro a zlo je vždy zlo. Neúnavná chuť bojovať pod vlajkami dobra proti zlu, schopnosť nájsť si znovu a znovu svoj pevný životný bod v pomoci druhým, neutíchajúca snaha svojou troškou prispieť k spáse sveta. A viera v Boha. Vo všetkých tých okamihoch, kedy Laco hovorí s neomylnou istotou v hlase o tom, čo je správne a čo je milé Bohu, mám pocit, že ja a on sme dva nekonečne vzdialené svety. To, čo je pre Laca posvätné, čo je pre neho najvyšším životným poslaním – pomoc druhým – je pre mňa iba jednou z mnohých pozemských hier, v ktorých sa ľudia snažia nájsť svoj zmysel, svoj pevný bod. Všetky naše aktivity, naša práca, naša snaha zachraňovať druhých a liečiť utrpenie sveta, všetko toto je s určitého uhlu pohľadu nepochybne veľmi vznešené a potrebné. Napriek tomu akosi nedokážem prisúdiť absolútnu hodnotu práve tejto ľudskej činnosti, práve tejto ceste a necítim ani žiadnu istotu, že práve toto by malo byť akousi univerzálnou odpoveďou na otázky o zmysle ľudského života.

Narodili sme sa pre to, aby sme svojim životom pomáhali druhým? Táto myšlienka znie pekne, ale v mojich očiach to je iba ďalší z nespočetného množstva ľudských konceptov. A ak niekedy sám hrám túto životnú úlohu, rolu človeka, ktorý pomáha druhým, zachraňuje životy, chráni prírodu a ľudské práva, tak jednoducho preto, že sa mi táto hra zdá byť v danom momente najzaujímavejšia, najživšia a najzmysluplnejšia. Zároveň však viem, že kedykoľvek život prinesie inú úlohu a novú hru, ktorá bude rovnako alebo dokonca viac zaujímavá, živá a zmysluplná, bez váhania prezlečiem svoj kostým, vymením svoju masku a budem hrať úplne iný part. Neexistuje žiadna konkrétna úloha na javisku života, ktorú by som považoval za nadradenú ostatným, alebo milšiu Bohu. V žiadnej z týchto úloh už nedokážem nájsť konečný zmysel života. Zmyslom života je iba samotná hra.

Samota

Je letná sobotná noc a ja som sám. Ďalší z večerov a nocí, kedy som dal prednosť samote, pred hľadaním kohosi blízkeho, kohosi kto by chápal moje vnútro a otvoril mi svoje srdce. Dnes je noc zábavy, tanca, lásky, pitia a zabudnutia. Prešiel som na bicykli mesto, zastavil sa v niekoľkých krčmách, hľadajúc známe tváre, spriaznené duše, no aj keď som našiel zopár priateľov a priateliek ochotných vypiť so mnou zopár pív a prehodiť pár slov, nakoniec som sa rozhodol nasadnúť na bicykel a pokračovať v svojej osamotenej jazde domov. Na samote je čosi fascinujúce, čosi čoho sa človek desí a čo ho zároveň láka. Dokázať byť sám so sebou a nájsť v prítomnosti seba samého radosť, vyrovnanosť a pokoj, to je veľká výzva.

Naplnený vďakou za život, za všetko čo je a za to, že vôbec niečo je, šliapajúc do pedálov bicykla, cítiac silu svojho tela, cítiac pokoj v duši pri pohľade na mesiac, hviezdy, pokojne plynúcu hladinu Dunaja, zhlboka dýchajúc príjemne chladivý vzduch na nábreží. Sediac v svojej izbe, čítajúc slová z knihy, ktorá zasahuje moje vnútro rovnako ako smutné tóny hudby, ktorá znie z reproduktorov. Okamihy, ktorými sa mi samota odvďačí za to, že som jej dal dnes prednosť pred zábavou, pred rozprávaním sa s priateľmi, pred hľadaním lásky, alebo vzrušenia, pred zabudnutím a otupením zmyslov. Sú však aj chvíle, kedy samota ukáže svoju chladnú tvár, keď všetko vôkol je prázdne, srdce plné strachu sotva bije a človek zúfalo túži po niekom alebo niečom, čoho by sa mohol dotknúť, čo by mu poskytlo pevný bod, návod ako sa nestratiť v nezmernom a cudzom vesmíre, kúsok tepla, kúsok nehy, pochopenia. Samota niekedy otvára brány do iných svetov, inokedy človeka spúta strachom a úzkosťou. Rozhodnutie ostať večer sám vyžaduje od človeka ochotu riskovať, vsadiť do hry seba samého, bez záruky ako to dopadne. Keď vstupujem do samoty, nikdy neviem akú tvár mi ukáže. Zážitok Boha alebo vlastného strachu ?

Ideály

Zaujímavou osobnou skúsenosťou bolo pre mňa napísanie jedeného článku, v ktorom som pred začatím vojny v Iraku vyjadril neistotu, či vojna nemôže priniesť aj niečo dobré, či zvrhnutie diktátora aj za cenu ľudských obetí, nezachráni množstvo nevinných, ktorí by v prípade nečinnosti trpeli a zomierali, či život nie je často práve o hľadaní menšieho zla, menšieho ubližovania a či namiesto povrchných hesiel a stádovitého myslenia „Vojna áno“, „Vojna nie“, nie je dôležitejšia úprimná snaha po hľadaní pravdy. Článok som písal s pocitom vnútornej neistoty, ktorá vyplynula so skutočne úprimnej snahy o poznávanie pravdy. Reakcie mnohých ľudí boli zarážajúce. „Matúš Ritomský sa načisto zbláznil, on podporuje vojnu a američanov“, „Tak to je teda pekný koniec, bývalí pacifista a zakladateľ Jedla namiesto zbraní, obhajuje vojenskú agresiu USA“. Stretol som sa zrazu s nepriateľstvom medzi ľuďmi, ku ktorým som do toho času tak akosi „patril“ - medzi pacifistami a mierotvorcami. Stretol som sa s množstvom povrchnosti, dogmatizmom tých, ktorí chcú spraviť svet lepším. A videl som sám seba spred niekoľkých rokov. Nadšení ľudia, ktorí sa chytia krásneho ideálu, určitého súboru právd a pohľadu na svet a v mene lepšieho zajtrajška sú pripravení bojovať, odsudzovať a nenávidieť ľudí s iným pohľadom. Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.

V tom období som opäť naplno mohol zažiť fakt, že ideály, dobré úmysly, postoje a filozofie fungujú ako klapky na očiach závodných koní – človek vidí iba tie veci, ktoré potvrdzujú jeho názory a postoje a prehliada mnoho iných vecí, rovnako pravdivých a skutočných. Poznanie, ktoré som vďaka tomu nadobudol mi bráni dnes na čokoľvek pozerať s jednoznačným súdom – toto je „dobré“ a toto je „zlé“, táto cesta je „správna“ a táto „nesprávna“, ľudia by mali robiť „toto“ a nerobiť „tamto“. Pochopil som, že človek nemôže vnútiť svetu svoju predstavu dokonalosti. Pochopil som, že utrpenie, smrť, krutosť, ničenie je rovnako dokonalé ako život, milosrdenstvo, zrodenie, súcit, že jedno bez druhého by nemohlo existovať, že všetko toto tu bolo dávno pred tým, ako prišiel na Zem človek a bude to tu aj po ňom.

Videl som v novinách fotku vojaka, ktorý si pred útokom číta Bibliu. Z jeho tváre vyžarovala úprimnosť, s ktorou sa obracal k Bohu. Nie je to tak dávno, čo by som si povedal, „pokrytecké náboženstvo“, „pokryteckí ľudia – čítajú Bibliu a potom idú zabíjať“. Ale zrazu som celú vec videl inak – videl som osud človeka, ktorý sa narodil do sveta, v ktorom sa nie je možné vyhnúť ničeniu, zabíjaniu, utrpeniu, smrti, videl som človeka, ktorý sa pýta Boha, čo je správne, ktorý sa mu zveruje so svojou nedokonalosťou, s nevedomosťou, s bezmocnosťou, ktorý sa snaží skutočne konať dobro a robí to najlepšie, ako to dokáže.

Ako indiáni, keď išli na lov – vedeli, že musia zabiť, aby mohli žiť, vedeli, že zobrať život zvieraťu je niečo osudové a vedeli, že to je presne to, čo im život káže robiť – a prosili o odpustenie Veľkého ducha a žiadali o odpustenie ducha zvieraťa. Ako človek, ktorý musí zoťať strom, aby si mohol postaviť svoj príbytok - číta Bibliu, číta slová Ježiša Krista o poľných ľaliách, o nebeských vtákoch – a napriek tomu musí zobrať pílu a ísť. Voľakedy by som si povedal, že je to pokrytectvo – pekné slová o niečom, čo sa v skutočnom živote vôbec nedodržuje. Dnes sa však na to celé pozerám inak - to, čo skutočne približuje človeka k Bohu, sú okamihy kedy si uvedomuje, že skutočná Pravda leží za hranicami jeho chápania. Človek môže byť navonok ekologický aktivista, priemyselník, pacifista, vojak, mäsiar, vegetarián, policajt, zločinec... Nikdy však nevidí do dôsledkov všetkých vecí a iba nejasne chápe, že aj Judáš má svoju úlohu v Božích plánoch.

Žiť bez návodu

„Radovať sa z drobných vecí je najväčšie umenie života“ hovorím si. Veziem sa z ďalšieho ohňového vystúpenia, ktorým sme ako obyčajne oživili program nejakej čudnej podnikateľskej párty. Vodiča nám robí típek, ktorý si hovorí Lolo. Celkom fajn chalan, v aute púšťa na plné pecky Hendrixa a staré jazzové legendy a popri tom nám rozpráva o tom, ako prišiel o panenstvo. Vedľa neho sedí Sandra, kámoška s ktorou sme dnes vystupovali. Nadšení z vystúpenie sme veľmi neboli. Smotánka ktorá sa zišla na tejto VIP párty bola fakt dosť čudná a peniaze, ktoré sme dostali boli naviac značne pod priemer.

Teraz som však mysľou už niekde úplne inde. „Jediným hriechom proti Bohu je neradovať sa zo života a jedinou modlitbou je byť vďačný úplne za všetko“ pokračujem v svojich úvahách. Pred odchodom zo zámočku v Hurbanove na ktorom sa celá akcia konala, Sandra ubalila dosť hrubý joint, ktorý sme potom všetci spoločne stiahli. Koleso myšlienok v mojej hlave sa rozkrútilo a ja som si pohodlne sedel na zadnom sedadle Lolovho auta a pozoroval cestu. „Bojovať proti čomukoľvek znamená nesúhlasiť so stvorením. Je to prejav neúcty k Stvoriteľovi a svedčí o nedostatku viery v to, že všetko čo bolo stvorené má svoj zmysel, svoje miesto a svoju hodnotu.“ Myšlienky bežia ďalej: “Súčasťou stvorenia je však aj smútok, hnev, boj a odmietanie. Ako všetko ostatné, majú aj tieto formy energie svoje opodstatnenie a potláčať ich je opäť hriechom voči Bohu.“ Koleso myšlienok sa dostáva opäť na začiatok. „Ako má teda človek žiť v súlade s Bohom ?“ pýtam sa sám seba. „Bojovať aj nebojovať, radovať sa aj smútiť, milovať aj nenávidieť, prijímať aj odmietať, vedieť aj nevedieť. Proste žiť. Žiť bez návodu.“ prichádza odpoveď z môjho vnútra. „Život je jediná modlitba a jediná viera.“ hovorím si v duchu.

Z kolotoča myšlienok ma vytrhne brzdenie auta „Sakra, úplne sme zablúdili.“ smeje sa Lolo. Stojíme pred značkou Nitra. „Čože ? Ako sme sa ocitli v Nitre pre Boha ?“ vyvaľujem oči na značku a začínam sa smiať spolu s Lolom. Za pár sekúnd sa z plných pľúc smejeme všetci. „My sme asi fakt slušne nahúlení.“ povieme takmer naraz. „Dobrá tráva“ otočím sa k Sandre a smejem sa ďalej. „Asi by som mala otvoriť automapu, lebo dnes do tej Bratislavy ani nedorazíme.“ hovorí Sandra. Študujeme automapu a po krátkej porade vyrážame ďalej. Ešte chvíľu sa smejem a postupne sa vraciam k svojim myšlienkam. „V živote neexistuje žiadny návod, žiadna mapa, žiadne značky, ktoré by človeku ukázali kadiaľ má ísť.“ Vravím si v duchu. „Samozrejme, existujú skúseností iných ľudí, existuje história a poučenie z nej, existujú rôzne náuky, ktoré sa tvária, že poznajú návod. Ale ak je pravda, že každý človek je jedinečný, nemôže existovať žiadny návod použiteľný pre každého. Každý človek by si mal svoj vlastný návod napísať sám. Každý si musí vychodiť svoju cestu.“

Láska

Napísať pár slov niekedy nestačí. Sú veci, ktoré sa nedajú vysvetliť. Je bolesť, ktorú nevylieči pár dobre mienených rád. A je smútok, ktorý nestojí o slová útechy. Sú okamihy, kedy neostáva iné iba otázka: Načo to všetko ? Niet srdca, ktoré by nebolo zjazvené a niektoré rany sa hoja ťažko. Vraví sa: „Čas všetko vylieči“, ale ľudia vedia svoje.

A predsa píšem tých pár slov, možno najmä sám pre seba. Vedieť tak odpoveď. Nájsť vo svojom vnútri lásku, čo trvá večne, cit ktorý nevyhasne alebo radosť, ktorú možno rozdávať a urobiť navždy šťastnými všetkých, ktorým som ublížil. Všetkých, ktorých som zradil.

„Láska je ruža, ktorá skrýva tŕň“, aké patetické a predsa pravdivé, ako milióny piesní o zlomených srdciach.

Ale niekedy.... Mám chuť vysmiať sa tomu všetkému, prevrátiť svet hore nohami, ticho sa vzdialiť a oslobodiť sa od všetkých tých malicherností, od ľudskej pýchy, naivných fantázií, slabostí a túžob. Niekedy môžem stáť sám a nahý pod modrou oblohou, tancovať so slnkom, mesiacom, hviezdami a Bohom. Niekedy si môžem spomenúť na slová básnika, ktorý hovorí:

„Najvyššia krása je celistvosť života a všetkého stvorenia, božská krása vesmíru. Miluj toto všetko a nie samého človeka. Miluj to, pretože inak uviazneš v úbohom ľudskom zmätku alebo sa utopíš v zúfalstve, keď dni človeka zhasnú.“(1)

Niekedy dokážem milovať božskú iskru vo všetkom a byť celému svetu milencom. Niekedy viem byť vďačný za všetky bytosti, ktoré som kedy stretol, tak krásne, tak jedinečné, záhadné a vznešené. Niekedy môžem ísť slobodný vlastnou cestou a predsa byť v jednote so všetkým, všetkými, s Tebou...

Boh

Celý fígeľ je v tom, že sme sa nestvorili sami a nestvorili sme ani tento svet. Môžem špekulovať o tom ako vznikol vesmír, život a vôbec ako vzniklo NIEČO, no ak sa nechám viesť slobodu mysle dostanem sa nevyhnutne k hranici, za ktorú ma intelekt nedovedie (ani slobodná myseľ mi nedá odpoveď na najdôležitejšie otázky stvorenia). A vtedy jednoducho padám na kolená a s pokorou sa skláňam pred niečím, čo leží mimo hraníc môjho chápania.

Veľkým zlomom v mojom živote bol okamih, keď som pochopil, že jedna vec je hra s vecami, ktoré sú okolo nás a v nás (na materiálnej či duchovnej úrovni) a druhá vec je úžas nad tým, že vôbec niečo JE. Dosiahnuť ten bod, kedy so všetkými teóriami končím a iba ďakujem, žasnem, ďakujem, plačem z toho, smejem sa tomu a zase nad tým všetkým žasnem. Okamihy keď cítim Boha, keď chápem, že nech robím hocičo, ten hlavný, najväčší a najnepochopiteľnejší ZAZRAK EXISTENCIE tu je stále. Modliť sa, robiť jógu, robiť byznis, písať do klávesnice počítača, túlať sa v divočine, meditovať, milovať sa, filozofovať, čítať, písať, nakupovať, konzumovať, sedieť na pive s kamarátom, pozerať TV, tancovať s ohňom, športovať, bojovať, nenávidieť, konať nezištne... miliardy veci, ktoré môžem robiť, pozorovať, cítiť, nechať na seba pôsobiť a pri tom všetkom si uvedomovať, že ten najväčší dar, najväčšie mystérium, je stále prítomné – vždy a všade. A ja môžem vždy a všade ďakovať, plakať, smiať sa, padnúť na kolená a žasnúť, žasnúť, žasnúť a ďakovať.... a zrazu mám pocit, ako by ma Niečo sprevádzalo na mojej ceste.

Matúš Ritomský

- zápisky z roku 2003

(1) Robinson Jeffers

Komentáre

čas sa blíži…

čas sa blíži…

nachadzanie

…vies, vsetko v zivote ma svoj zmysel.
Ludia do Tvojho zivota prichadzaju a odchadzaju..
Zalezi len od Tvojho pohladu…kazdi z nich ma potencial byt Ti ucitelom (obcas aj asketiky :)
Ti vzacni ludia,ktorych nazyvame priatelmi
sa objavia…ludia rovnakej vlnovej dlzky sa pritahuju,akosi vetria.) A mozes si byt ista, ze ak sa ich cesty stretnu, spojenie ktore medzi nimi je , neznici ani dialka ani kolotoc tohoto sveta.Ten hore je totiz na ich strane…
Nikdy sa nedaj oklamat, ze take priatelstvo neexistuje..
Pekne dni Ti a vela sily.

hladanie

zaujimave je tvoje hladanie, zaujimave su cesty, kazdy ma inu. clovek v tridsiatke uz ma prebadane mnohe. prechadzka roznymi nabozenstvami a pritom stale ten tiesnivy pocit. mojou odpovedou bola laska. az do toho casu ked prisiel rozvod a s nim prazdnota. nebolo sa coho zachytit. a veru ani zenovi majstri nepomahaju. ani stare zname pravdy vtlkane verejne uznavanymi guruami. /nemaj ziadne ocakavania, uc sa davat nie brat, pokora, umy si vsetky svoje misky,…/ dam za pravdu vsetkemu, ale zaroven bod je niekde inde. stale si myslim, ze je to laska. ma rozne podoby. laska k zemi, ked sa ucim byt zenou, laska k prirode, ked zacinam spoznavat bytosti. a mozno zase pride ta laska, ktoru som niekedy citila, ktorou som bola cela naplnena, laska k partnerovi, z ktorej by sa narodilo dieta. a myslim, ze velmi dolezita je praca, ktora ma zmysel. napriklad ked si stavias dom z hliny, alebo pleties kosiky z prutia. vytvaras nieco pekne. tiez nemam rada saly s duchovnymi ucitelmi preplnene ziakmi, po com tuzim, to je kruh priatelov. som smutna, ze priatelia su postracani a este neobjaveni. ale mozno si ich vybubnujem jedneho dna.