Modlitbička pre Zem a Lásku

To čo sa deje navonok, to je aj v našom vnútri. Kvitnúce farebné lúky a lesy našich duší zalieva šedý páchnuci asfalt. Cesty, po ktorých sa môžeme iba slepo hnať za cieľom, ktorý neexistuje. Hľadať pokoj šliapuc stále viac a viac na rýchlostný pedál. To, čo vidíme zo okna zabednenosti našich áut, sa javí iba ako podmaz k nášmu dôležitému triumfu - je to len zelená, jednoliata a zbytočná mazanica.... Pritom by stačilo zastaviť, vystúpiť zo stroja, ktorý nás vezie nikam a zbehnúť pod najbližší strom. Len zastaviť a žiť.

„Mám veľkú túžbu urobiť nemožné - povedať všetkým: Stojte, všetko je tak, ako má byť. Nebeskí vtáci nesejú a nežnú, no naše modly rastú z rachotu, sĺz a krvi. Večný zákon východu a západu slnka, zrodenia, života a smrti. Brat dub, sestra tráva, pavúci, mravci, lastovičky, každý žije tak, ako má, v úplnej oddanosti tomu, kto im dáva duše a telá. Ako sa dá pochybovať o zázraku ? Naše „Neposlúchnem

“ nám prináša slepotu - chceme lietať vyššie ako vtáci a plávať lepšie ako ryby. Každým svojim pohybom odmietame štedrosť toho, ktorý nám dal ruky a nohy. Kam siaha naša pýcha, keď si myslíme, že pokrm pre naše telo, čo v zúrivosti vytŕhame zo stonajúcej zeme je lepší, ako ten čo nám v láske a pokoji, dáva zo svojej ruky pán ? Sme schopní prijať ešte niečo zadarmo, ako prijíma dieťa prsník matky ? Buďte ako deti, hovorí pán, ale my chceme, aby boli deti ako my. Ustarané, špekulujúce, sediace osem hodín bez pohybu a hltajúce sterilné teórie, zatiaľ čo za oknami klíči, rastie, opadáva, behá, lieta a pláva živá večná múdrosť a pravda.

To čo sa deje navonok, to je aj v našom vnútri. Kvitnúce farebné lúky a lesy našich duší zalieva šedý páchnuci asfalt. Cesty, po ktorých sa môžeme iba slepo hnať za cieľom, ktorý neexistuje. Hľadať pokoj šliapuc stále viac a viac na rýchlostný pedál. To, čo vidíme zo okna zabednenosti našich áut, sa javí iba ako podmaz k nášmu dôležitému triumfu - je to len zelená, jednoliata a zbytočná mazanica.... Pritom by stačilo zastaviť, vystúpiť zo stroja, ktorý nás vezie nikam a zbehnúť pod najbližší strom. Len zastaviť a žiť.

Snažím sa prikovať na papier myšlienka čo majú letieť, vo svojej malovernosti si myslím, že takto znamenajú viac - je to ako myslieť si, že motýľ napichnutý v sklenenej vytríne je dôležitejší, ako ten, čo lieta ponad záhrady. Keď napichujeme motýle na ihly a myšlienky na papier, cítime sa dôležitejší. Myslíme, že dávame veciam hodnotu. Stále zabúdame na pôvodcu skutočnej neoceniteľnej hodnoty veci. Bože, len ty nás oslobodíš z pút šialenstva, ktoré sme si sami nasadili a kľúče od ktorých sme naschvál zahodili, v neochote prijať Tvoju nekonečnú slobodu. Prosím ťa pane, dovoľ nám opustiť našu slepotu a vidieť veci také, aké v skutočnosti sú - nedovoľ nám zabiť Zem a Lásku, z ktorej bola zrodená...“