Miroslav Kašiak : Záhradka pred domom je len kulisa

Záhradka  pred domom je len  kulisa

Miroslav Kašiak sa narodil v roku 1971 a vyrastal v Prievidzi. Vyštudoval Fakultu elektrotechniky a informatiky v Bratislave. Po zavŕšení štúdia koncom roku 1995 si odslúžil dvojročnú civilku v Recyklačnom stredisku v Pliešovciach, spravovanom Pospolitosťou pre harmonický život (PHŽ). Býval na lazoch v Zaježovej v komunitnom dome Sekier.

Po skončení dvojročnej civilky aj naďalej spolupracoval s PHŽ, podieľal sa najmä na príprave akcií pre verejnosť.

V roku 1999 bol krátkodobo zamestnaný v Peace Corps ako environmentálny tréner amerických dobrovoľníkov na Slovensku. Neskôr pracoval pre Changenet ako redaktor. V roku 2000 niekoľko mesiacov cestoval po Ázii, potom sa vrátil do Zaježovej. S  manželkou Hankou kúpil dom na laze Častobrezie. Majú dvojročného syna Mikuláša. V súčasnosti sa živí peciarstvom a popri tom pracuje pre PHŽ.

Zaujímalo by ma na úvod, s akou predstavou si prichádzal na Zaježovú. Aká bola tvoja motivácia pre krok, ktorý nie je až taký bežný - totiž že mladý človek odíde z mesta, nasťahuje sa na lazy, učí sa tradičnému hospodáreniu vo veľmi skromných podmienkach?

Na Zaježku som prvý krát prišiel zhruba pred desiatimi rokmi. Bolo to v období, keď som končil školu a rozmýšľal nad tým, kam sa uberie môj život. Kariéra programátora, sediaceho dňom a nocou pri počítači ma veľmi nelákala. Veľa som čítal, filozofoval a začal som chodiť na akcie, kde som sa stretal s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi. Moje postoje sa postupne radikalizovali, až som sa rozhodol, že pôjdem z mesta preč - že sa pokúsim „žiť ináč“. Mojim cieľom bolo dokázať si sebestačnosť a nezávislosť od „skazenej civilizácie“. Pravdepodobne som mal komplex z toho, že počas celého dovtedajšieho života som nestvoril nič konkrétne - maximálne ak nejaký počítačový program. Preto som sa vrhol na opačný extrém a sníval som o tom, ako si vyrobím všetko, čo potrebujem k životu.

V tom čase som spoznal Zaježku. Tá práve prechádzala prerodom - skupina ľudí okolo Igora Chýru, Vlada Szanta a Roba Supuku kúpila dom na Sekieri a mala s ním odvážne plány. Atmosféra budovania niečoho nového, iného, dokonalého ma strhla. Navzájom sme sa podporovali vo všetkom, čo súvislelo s odpútavaním sa od civilizácie. Všetci sme boli „počítačiari“ - technické typy. Techniku sme ale bojkotovali a ideálom bola tvrdá manuálna práca a až extrémna skromnosť.

Ako sa dalo čakať, už na začiatku sme narazili na problémy, s ktorými bolo veľmi ťažké sa boriť. Súviseli najmä s medziľudskými vzťahmi. Aj keď sme bývali všetci pod jednou strechou, ba dokonca v jednej izbe, nepoznali sme sami seba ani ľudí, s ktorými sme žili. Naše vzťahy boli neosobné, založené istým spôsobom na ideológii. Nevedeli sme ako diskutovať, ako riešiť konflikty, ako sa vysporiadať s novou životnou situáciou. Teraz je to už našťastie inak. S ľuďmi, ktorí to tu vydržali, sme si spolu všeličo preskákali, vybudovali sme si pevné vzťahy. Teraz ma tu drží najmä okruh priateľov.

Stretol som sa s tým, že ľudia, ktorí sa rozhodli pre podobný krok, vnímali svoj odchod na vidiek či na lazy ako prekročenie určitej hranice. Na jednej strane tej hranice videli mesto, industriálnu civilizáciu, zajatie človeka v sieti moderných technológii, nedostatok kontaktu s prírodou, konzumný kolotoč potreby a spotreby, na druhej strane mali predstavu života na dedine či na samote, v objatí prírody, jednoduchého, nenáročného na výdobytky modernej doby, materiálne skromného a duchovne o to bohatšieho. Je podľa teba možné nájsť hranice takého druhu na fyzickej mape tohoto sveta alebo vedú skôr svetom ľudskej mysle?

Rozdelenie sveta na „skazené mesto“ a „panenský vidiek“ presne zodpovedá mojim predstavám v začiatkoch fungovania na Zaježke. Teraz to už vidím trochu ináč - nie tak čierno-bielo. V centre veľkomesta, aj v domčeku uprostred hôr sú pre človeka dôležité rovnaké hodnoty a je na ňom, ako sa nimi riadi. Nejde o nejaké „božie prikázania“ ale o jednoduché načúvanie hlasu svedomia a o všeobecnú snahu žiť pekný život. Pod pekným životom nemyslím luxusný, alebo plný okázalých zážitkov, ale žiť tak, aby som bol spokojný sám so sebou.

Cesta k tomu nevedie cez pštrosie pchanie hlavy do piesku, cez únik od problémov tohto sveta do hôr alebo do supermarketu. Ale ani cez zúfalú snahu zachrániť celý svet. Trochu ošúchané „mysli globálne, konaj lokálne“ to plne vystihuje. Ináč by sa to dalo povedať: „Zaujímaj sa o iných, pracuj na sebe“

Možností ako žiť plnohodnotný život je našťastie veľa, a verím, že sa to dá aj v meste. Pre mňa osobne je to však jednoduchšie v malom domčeku uprostred lesa. "Siete industriálnej civilizácie", ktoré spomínaš majú malé oká a len málokto cez ne prekĺzne. Je ľahké namotať sa na tzv. civilizačné výdobytky a tým stratiť kontrolu nad svojim životom. To viem aj z vlastnej skúsenosti. Preto vždy veľmi opatrne zvažujem, čo mi nejaký ten výdobytok dáva a čo berie. A čo dáva a berie iným. Toto zvažovanie robím v rámci svojich obmedzených možností a robím aj chyby, ale aspoň sa snažím.

Myslím si, že ak by sa aj niekomu podarilo izolovať sa od „zlej civilizácie“, je to umelé a „trvalo neudržateľné“. Jednoducho tu a teraz sa takáto hranica nedá vytvoriť - vždy je človek nejakým spôsobom zapojený do spoločnosti - materiálne aj duchovne. Viac, alebo menej, ale vždy aspoň sčasti. Takže to, čo si zoberiem z civilizácie je iba otázka miery.

Veľmi dôležité je mať veci pod kontrolou. Pozerať sa na ne ako na nástroje, ktoré sú užitočné, ale môžu byť aj nebezpečné. Je dôležité, AKÉ veci používam, ale aj AKO. A to platí aj pre extrémy, ako sú napríklad drogy - veď väčšina z nich je v iných dávkach liekmi. K tomu naozaj pomôže, keď sa človek na istý čas zbaví všetkého, chvíľku si tak požije a potom si postupne a rozumne priberá, čo mu treba. Je to akási očista.

Aj fyzické prostredie, v ktorom žijeme je dôležité - ono zase viac či menej ovláda nás. Ináč ráno pôsobí upchatá cesta a ináč prechádzka lesom. Čím menej musím s prostredím, v ktorom žijem „bojovať“, tým ľahšie sa mi žije a mám viac času na iné.

Lenže nielen z materiálna sa skladá náš život - informácie, kultúra, tvorenie, učenie sa - to je softvér nášho života. Podobne ako veci, aj toto musíme mať pod kontrolou. Nie je nič ľahšie, ako utopiť sa v mori nezmyslených informácií, alebo tvoriť nezmysly. Veľa ľudí si myslí, že práve toto by im chýbalo, keby odišli z mesta. Núka sa mi napísať, že namiesto novín sa dá porozprávať so susedmi, že namiesto návštevy kino klubu, môžem zblízka skúmať život mraveniska. Ono by to bolo pekné, ale mne a myslím, že ani ostatným emigrantom z mesta to nestačí (aj keď niektorí si to možno ešte neuvedomujú). Jednoducho cítim, že nie je dobré izolovať sa a podobne ako pri veciach, všetko je otázka správnej miery.

No a asi najdôležitejšie je psychické prostredie - vzťahy s ľuďmi, ktorých stretám - s rodinou, priateľmi, susedmi, ale aj náhodnými okoloidúcimi. Všetko toto na nás vplýva dobre, alebo zle. Zlým vplyvom sa dá brániť, ale zase je to boj, ktorý nám berie dôležitú energiu.

Všetky tieto štyri veci sú dôležité. Podobne, ako keby mal stôl jednu nohu kratšiu, aj náš život „sa kýve“, je nestabilný, keď niečo z toho, čo som opisoval, nie je v poriadku.

Ešte stále je mojim ideálom schopnosť prežiť ako Robinson, ale určite by som netúžil otestovať si ju v praxi.

V Bratislave poznám ľudí, dobre situovaných počítačových expertov, ktorých životným snom je domček na vidieku, kde by mali rýchly internet. Mohli by sa venovať svojej práci a zároveň žiť v blízkosti prírody. Ľudia, ktorí sa narodili na vidieku majú naopak tendenciu hľadať svoje šťastie v mestách. Každého zrejme priťahuje, to, čoho nemá dostatok. Ľudia stále hľadajú vo svojich životoch rovnováhu protikladov. Myslíš, že nájdenie tejto rovnováhy je závislé na ich fyzickom umiestnení?

Ono je to naozaj tak, že takmer každý rozmýšľa, aké by to bolo, keby žil niekde inde. Teraz, na rozdiel od minulosti, je jednoduchšie presťahovať sa, začať niekde odznova. Niekedy aj ja snívam o tom, aké by to bolo, žiť si v anonymnom paneláčiku, mať isté teplo, vodu, elektrinu, relatívne stabilnú prácu a plat. Neriešiť problémy v komunite, ale namiesto toho si zanadávať na politikov pri večerných správach. Zapadnúť do systému a byť v ňom dobrým koliečkom.

Z týchto mojich snov sa dá usúdiť, čo mi tu chýba. Jedným slovom sa to dá zhrnúť ako nestabilita. Zobrať si život do vlastných rúk a starať sa o všetko osobne je veľmi náročné. Zlaďujem prácu pre našu malú peciarsku firmu, prácu pre mimovládnu organizáciu (najmä pri počítači), pestovanie potravín pre domácnosť a opravu domu. Súčasne sa nechcem naháňať, mať dosť času pre seba, pre rodinu aj pre priateľov. Na hľadanie rovnováhy je tu priveľa prvkov, ale nič iné mi neostáva.

Myslím, že každý, kto sa vydá týmto smerom bude mať podobné problémy. Možno aj väčšie. Neviem si predstaviť softvérovú firmu, ktorá by tolerovala, že ich zamestnanec odmietne pracovať na projekte, pretože v júni musí nakosiť, v septembri opravovať strechu, v decembri pomôcť manželke pri chorom dieťati atď. Jednoducho, ak nemá ako hlavnú prioritu prácu vo firme, po čase prestane byť pre nich zaujímavý. Uznávam však, že je to možné a ak si to niekto dokáže zaradiť k všeobecnej spokojnosti, tak mu gratulujem.

Ale keď podľahne tlaku, prispôsobí sa hodnotám, ktoré sú poprehadzované, je úplne jedno, kde sa nachádza. Záhradka pred domom je len kulisa.

Slobodne a podľa seba je však možné žiť kdekoľvek. Receptov ako vykĺznuť z tejto pasce je veľa. Aj keď v meste je to ťažšie. Zvyčajne je takýto život drahší, človek musí viac zarábať a tým viac sa prispôsobovať.

Dnešná doba má tendenciu hranice zmazávať. Moderné technológie, najmä tie, ktoré umožňujú ľuďom spolu komunikovať, prenikajú všade. Podľa názorov niektorých mysliteľov robia tieto technológie - predovšetkým mobilný telefón a internet - zo všetkých ľudí obyvateľov jednej globálnej dediny a znižujú význam toho, kde sa človek nachádza fyzicky. Čo pre teba osobne znamená miesto, kde žiješ?

Mobilný telefón a aj internet podľa mňa „stoja za hriech“. Veď preto ich aj mám doma :-) Keď sa správne používajú, ľudí zbližujú, poskytujú prístup k obrovskému množstvu informácií, uľahčujú prácu. Avšak sú to nebezpečné nástroje - veľmi ľahko môžu vykonávať presný opak. Niekedy, keď to pri internete preženiem, vyčíta mi manželka, že sa jej nevenujem, more informácií je také obrovské, že sa v ňom ľahko dá utopiť, prácu ktorú ušetrím, musím vynaložiť na to, aby som tieto hračky zaplatil...

Pojem „globálna dedina“ evokuje predstavu, že každý každého pozná, všetci vedia, kde sa čo šustne. Tá je podľa mňa mylná. Samozrejme, že mám možnosť spoznať ľudí, ktorých by som bez internetu nespoznal, dostať sa k informáciám, ktoré by som ináč nemal šancu dozvedieť sa. Všetko je to však za cenu povrchnosti.

Kvalitne spracovať informácie alebo naviazať hlboké priateľstvo si vyžaduje takú istú námahu, ako kedykoľvek predtým. Je tu nová možnosť, ale to neznamená, že tie staré sú zlé. Ešte stále mi veľa vecí „dôjde“ až po dobrom rozhovore s kamarátom. Znovu - internet aj mobil je iba nástroj. Nástrojmi sa však mení svet.

Miesto, kde žijem, som si na rozdiel od mnohých ľudí vybral. Je mi tu dobre a čím ďalej, tým väčšie problémy mi spôsobuje opúšťať ho (teraz sú to dva týždne, čo som neopustil Zaježku a vôbec sa mi nechce preč).

Preto mi existencia mobilu aj internetu vyhovuje. Napĺňam svoju potrebu „myslieť globálne“ a pritom nemusím namáhavo zháňať informácie. Korene však ešte nemáme zapustené hlboko. A možno ani nikdy nebudeme. Čím ďalej, tým som viac presvedčený, že na mieste kde žijem až tak veľa nezáleží. Paradoxne ma to sem viac púta - hovorím si: „tak načo si komplikovať život sťahovaním“.

Čítal som Tvoj denník, v ktorom si písal o tom ako cez deň orieš s koňmi na poli a vykonávaš hospodárske práce spôsobom, akým ich robili aj naši prarodičia, zatiaľ čo na večer sa vo svojom lazníckom domčeku pripájaš k internetu. Robo Zelník v rozhovore, ktorý bol uverejnený v minulom čísle Kruhu života, spomínal, že človek, ktorý žije niekde na samote, stará sa o svoje pole a dom a pri tom je vďaka moderným technológiam pripojený na globálne komunikačné toky, je vlastne človekom budúcnosti, pionierom novej civilizačnej vlny. Cítiš sa tak?

Ak mám byť úplne úprimný a neskromný, naozaj sa tak cítim. Myslím si, že čoraz viac ľudí pôjde týmto smerom. Možno som trochu v extréme, ale netvrdím, že všetci musia žiť tak ako ja. Dúfam, že vo všeobecnosti bude sloboda, vzdelanosť a zodpovednosť ľudí pomaly narastať. Čoraz viac jednotlivcov bude môcť prekuknúť povrchnosť konzumu, naháňania sa za nezmyslami. Prirodzene tým dospejú k snahe žiť v súlade s prírodou a ostatnými ľuďmi. Záhradky, radosť z tvorivosti, ale aj záujem o celosvetové problémy sú prejavmi takéhoto života. Ono to však nejakú dobu potrvá, kým sa takáto civilizačná vlna prevalí cez tento svet. A môže sa to ešte všelijako skomplikovať.

V súvislosti s hnutím ekodediniek, ekokomunít a vlnou novodobých „eko-emigrantov“, ktorí opúšťajú mestá, aby na vidieku, v prírode, napĺňali svoje ideály, sa veľa hovorí o dobrovoľnej skromnosti, či skromnom spôsobe života. Zaujímavé z tohto pohľadu je však definovanie luxusu na začiatku 21.storočia. Hana Librová vo svojej knihe Vlažní a váhaví, uvádza medzi luxusnými statkami zachovanú prírodu, čistý vzduch a vodu, zdravé potraviny, zdravé a kľudné životné prostredie. Stále viac ľudí v mestách pociťuje nedostatok práve týchto statkov. Rozmýšľal si niekedy o tom, že z určitého uhlu pohľadu je tvoj životný štýl vlastne prepychom?

Veď kvôli tomu takto žijem

Pre mňa má nezaplatiteľnú hodnotu piť vodu z čistej studne, jesť vlastnoručne dopestovanú cibuľu, mať úžasný výhľad z okna, počúvať večerné ticho. Obrovským luxusom je, že mám dosť času na seba aj na rodinu, že sa každý deň stretávam s priateľmi a len málo s ľuďmi, ktorých by som radšej nestretol.

Ono to z tohto pohľadu vyzerá, že si tu žijeme ako v bavlnke. Tak trochu to aj je pravda - tento životný štýl je návykový. Takmer nikto z ľudí, ktorí sa sem prisťahovali, odtiaľto neodišiel.

Paradoxne je možno práve toto kameň úrazu. Príliš tu spohodlnievame, nemusíme každý deň riešiť drsné „mestské“ problémy. Potom si to prestávame uvedomovať a vážiť si, ako je nám dobre. Alebo sa izolujeme a nič okrem nášho mikrosveta nás nezaujíma. Aj malé ťažkosti nás dokážu vyviesť z rovnováhy.

Aby som sa tomu vyhol, snažím sa neorientovať iba na seba, rodinu a priateľov. Dosť veľa času venujem „verejnoprospešným“ záležitostiam, zaujímam sa o svet a aj o budúcnosť. Našťastie tak robia viacerí a aj v tomto si celkom rozumieme. Preto je tu tak veľa aktivít - rôznorodé víkendovky, Sekier, recyklačko a všeličo iné. To je možno rozdiel Zaježky od iných miest, kde sa ľudia len tak vysťahujú.

Dohodli sme sa, že budeš odpovedať sám za seba, nie za zaježovskú komunitu, či pospolitosť novolazníkov. Predsa len však tvoj život nemožno od spoločenstva ostatných ľudí izolovať, preto sa ťa chcem opýtať, ako vnímaš vývoj tohoto, na Slovensku jedinečného spoločenstva, čo pre teba znamená a ako si predstavuješ jeho budúcnosť?

Takmer každý, kto bude čítať moje slová si to zovšeobecní aj na ostatných, bude mať pocit, že Zaježka je taká, ako ju vidím ja. Preto sa nehrniem do toho, aby som sa vyjadroval v mene všetkých. Ono sa to ani nedá, čo človek, to názor. Napriek tomu predsa len niečo k životu u nás napíšem, berte to ako môj pohľad.

V tomto období veľa rozmýšľam nad našou budúcnosťou a veľa si „predstavujem“. Tu je však ťažko niečo plánovať, všetko závisí na konkrétnych ľuďoch a ich slobodných rozhodnutiach. Už len fakt, že je nás tu vyše 30 hovorí za veľa. Ako sa vraví, malá kopa pýta viac, preto dúfam, že počet novoprisťahovalcov bude ďalej narastať. A s množstvom nových ľudí v Zaježovej a blízkom okolí budú rásť aj naše možnosti. Najprv však spomeniem riziká ďalšieho vývoja.

Začína tu byť problém s nedostatkom domov na kúpu a s prehnanými cenami. Ohrozený je tým prílev ďalších prisťahovalcov a tým aj naše sny napr. o škole, o spoločných ekonomických podnikoch, o nových možnostiach sebarealizácie atď.

Aj keď sme decentralizovaní a je nás tu dosť, ešte stále to tu nie je stabilizované. Viacerí ľudia sú tu „životom trošičku unavení“ a už dlhší čas neprišli nadštandartne iniciatívni ľudia, ktorí by to tu posunuli zase o kus ďalej. Ak rezignujú niektoré kľučové osobnosti, môže to spôsobiť postupné odchody ďalších.

Viacero ľudí žije na periférii, to znamená, že nemajú nablízku susedov sebe podobných. Vzdialenosti medzi nami sú niekedy aj 1-2 hodiny chôdze, čo je veľa na pravidelné návštevy. Títo ľudia to majú ťažšie a je otázka, ako sa s tým vyrovnajú. Niektorí to riešia tak, že sa viac orientujú na svoj život. Nemajú dostatok času a energie, aby sa venovali spoločným aktivitám, čo je škoda.

Čoraz viac ľudí tu má deti, čo je výborné, ale menia sa tým aj naše nároky. Čo stačilo slobodným bezdetným, nestačí na plnohodnotné fungovanie rodín. Len niektorí majú odvahu na „drsné“ riešenia, ostatní dúfajú, že sa problémy vyriešia. Lenže problémy sa nevyriešia samé, na riešení spoločných problémov musíme pracovať spoločne, dohodnúť sa a to nie je jednoduché.

Toto sú veci, ktoré si uvedomujem ako reálne prekážky ďalšieho vývoja. O riešeniach diskutujeme, môžem však povedať iba svoj názor, ktorý tu presadzujem.
Chcel by som, aby sme vytvorili podmienky pre príchod ďalších ľudí. Asi sa nedá spoliehať na to, že bude na predaj viacero domov, preto ich treba stavať. Obec by nás podporila vo vytváraní stavebných pozemkov. Keby sa tu našla schopná partia ľudí, čo dokážu postaviť dom, navyše z prírodných materiálov, „zabili by sme sedem múch jednou ranou“ - ľudia by mali eko-domy podľa svojich predstáv, vznikli by to pracovné príležitosti, státisíce za nehnuteľnosti by ostali v komunite. Súčasne by sme mohli vytvoriť akési centrá, trochu to tu zahustili, čím by sa vyriešil náš problém so vzájomnými vzdialenosťami. Popri tom by sme mohli pracovať na obnove spoločne využívaných domov, na nich je ešte veľa roboty.

Bol by som rád, keby sme aktívnejšie presadzovali myšlienku eko-dedín vo všeobecnosti - t.j. ideálom života v harmónii s prírodou a ľuďmi. Takéto hnutie je vo vyspelých krajinách pomerne silné, našou prirodzenou úlohou by malo byť prenášať tieto myšlienky na Slovensko a pracovať na tom, aby sme aj my mali svetu čo ponúknuť. To by mohol byť náš konkrétny príspevok ku „globálnemu mysleniu“ a súčasne cieľ, ktorý by nás držal pohromade.

Nech sa to tu vyvíja akokoľvek, pre mňa a verím, že pre všetkých, ktorí tu pobudli nejaký ten rok, je život na Zaježke jedinečnou a obohacujúcou skúsenosťou. Keby som v budúcnosti skončil kdekoľvek, budem z nej môcť čerpať, porovnávať si život s tým, čo som si tu skúsil. Len málo ľudí má takúto možnosť, preto si ju vážim.

Vďaka za rozhovor.

Otázky kládol Matúš Ritomský

Komentáre

re re

asi prilis zlozite na mna :-)

neviem aku inu buducnost… praveze sa mi zda, ze rovnaku…

nepripada mi ina… koncia tam, kde aj ostatna spolocnost… ziju vidieckym sposobom zivota, avsak tak, ako ziju prirodzene aj ini dedincania, oni to ale zdovodnuju filozofiou, ktora je a este bude overovana casom a hlavnu odpoved daju generacie… tak ako davaju generacie dnes odpoved nam, ked sa pytame kde to sme… faktom je hlavne to, ze snaha vykrocit nabok je mozno obchadzkou a skonci opat spojenim sa s cestou z ktorej vybocili… takze - aka alternativa? casom tam budu nazivat so starolaznikmi, ktori praveze ovela striedmejsie prijmaju pokrok a maju prirodzenu spojitost s pracou, Zemou, hospodarstvom, rovnako s modernymi laznikmi - ktori vzhladom na nadstandardny prijem vo svojej kariere a tuzbu po klude a prirode odidu z miest, kupia si a vybuduju eko-sidla plne zelene, enviro-technologii a prirodnych materialov, spojene s eko automobilom, recyklaciou a internetom, no budu zit desatkrat neekologickejsie ako ini vidiecania… and show must go on…

pozor - ja to ale neodsudzujem, prave naopak! len tolko, ze by som laznictvo nenazyval alternativou ci riesenim…

Krok vzad alebo krok nabok ?

re: Svarga

ciastocne mas pravdu, ciastocne si vsak treba uvedomit, ze navrat nie je mozny (nevstupis dva krat do tej istej rieky) a preto ani novolaznici sa nemozu vratit (bez ohladu na to ci to chcu alebo nie) k tomu co bolo.

to zaroven znamena ze nemozu urobit krok spat a potom opat krok vpred a vratit sa do toho isteho bodu.

inymi slovami - tvoria inu buducnost aku tvorili nasi predkovia….

myslim, ze vyvoj ich zavedie proste do inych miest, k inym sposobom zivota, ako zaviedol nasich predkov.

v urcitom zmysle to mozno chapat nie ako krok spat, ale ako krok nabok, mozno vybocenie z hlavneho prudu…..

kruh navratu sa uzavrel... spirala pokracuje...

spirala…

mno, bola by. keby avrat k prirode a idealom, sebestacnosti, jednoduchosti nebol navratom… spirala stupa, ide dalej… ako ludstvo. toto novolaznictvo a alternativy su krokom naspat. snaha ukazat ze predtym sa zilo inak a lepsie. a ako zistuju casom - je to o tom istom a speju, ked uz nie sami, tak generacne tam, kde sme dnes… takze - pre mna prave uzavret kruh. ucit sa z pohladu do minulosti, ale hladiet pred seba z miesta, kde stojime… navrat naspat neexistuje… kruh sa uzavrel…
 hm?

Kruh alebo spirala ?

Re: txo

To co si napisal je velmi spravny postreh, sam som sa zamyslal nad tym, aky vyvoj mozu mat do buducnosti komunity ako Zajezka, postavene na idealoch navratu k prirode a prirodzenosti. Ako cas bezi zacinaju sa v spolocenstve vynarat rovnake problemy, ake riesi aj majoritna spolocnost - rozmenene na drobne - tam kde bola hlinena cesta, by sa zisla asfaltova, aby mohli deti chodit do skoly, treba ich vozit autom, aby bolo mozne komunikovat zo svetom, treba mobil a internet, aby komunita mohl napredovat a rozvijat sa, treba stavat domy, zahustovat osidlenie, aby sa dalo v nej uzivit, treba rozvojove projekty atd.

Tiez ma napadlo, ci taketo komunity iba neprejdu odznova tym cim si presla moderna spolocnost pred starociami - rovnake problemy, podobne riesenia….

Moja odpoved na to je vsak trosku filozoficka - nie kruh, ale spirala. Inymi slovami nic sa v zivote neopakuje uplne presne. Takze ano, v mnohom bude asi vyvoj takychto spolocenstiev podobny tomu, co uz bolo a predsa to bude v niecom ine. Bude to nepochybne ine okrem ineho aj o poznanie, ktore ludia maju dnes a ktore mali v minulosti.

Nie, kruh sa neuzavrel. Spirala dospela k svojmu dalsiemu stupnu. Zdanlivo sa dostala do toho isteho bodu, ale iba z jedneho uhlu pohladu. Ked sa na to pozries z mnohych inych uhlov je ten bod uz inde……

.

Rozhovor ma celkom zaujal a akosi som cakal ako to cele dopadne. Pribeh ako sa patri. No zaver ma rozosmial. Rozosmial ma hodinovy problem - problem chodze, rozosmiala ma potreba zahustovania. Rozosmial ma kruh zivota co sa uzavrel.

A preto vlastne placem, pretoze tu bola ukazana len dalsia pasca, dalsia slepa ulicka.