Mesto áno, ale v malých dávkach

obrázok bez popisu

S mestom, ako s každým experimentom - a mesto je experiment riskantný - musíme zaobchádzať rozvážne a opatrne. Nie je možné toto laboratórium aplikovať na celú planétu. Nálady mesta sú tak premenlivé a jeho perspektívy tak krátke. Naše mesto sa zrejme raz stane tým, čím už v dejinách bolo: malým centrom sústredenej ľudskej invencie, spoľahlivo tlmené mimomestskou kultúrou, ktorá pohltí všetky jeho nebezpečné extrémy. Je skutočne načase povedať si otvorene, že sme vo svojich dejinách prišli do bodu, kedy nie je pochýb o zhubnosti organizovaného mestského intelektu. Je najvyšší čas, aby intelektuáli v sebe objavili zmysel pre potreby planéty, ktorý by usmernil ich ambície a prejavy v prospech života Zeme.”

Na začiatku musím upozorniť, že budem hovoriť o meste kriticky, avšak z pozície mestského tvora a človeka, ktorý v meste naďalej žije a tým ho pomáha budovať. New York, Chicago, Londýn, Los Angeles a San Francisco – nikdy som mimo oblasti týchto metropolí nežil dlhšie ako pár mesiacov, mestá sú môj svet. Je ťažké vyhlasovať, že mesto milujem alebo nenávidím – jednoducho k nemu patrím. Akým právom by som sa mohol domnievať, že život na vidieku je lepší?

Odpovedám, že si to nemyslím. Tá nepatrná skúsenosť, ktorú som získal so životom na farmách a v divočine, ma naučila, že život mimo mesto dokáže byť veľmi, niekedy až kruto, náročný. Ja sám by som si tento spôsob života nevybral a nechcem ho tu ani romantizovať. Nechcem život mimo miest vykresľovať ako ten najlepší a ešte menej tvrdiť, že vidiecky raj by mal nahradiť mesto. Chcem iba vyjadriť tú skutočnosť, že iné ako mestské spôsoby majú právo rozvíjať sa autenticky ďalej. Nemám samozrejme právo súdiť ani rozhodovať, akú kultúru si mestský dav vyberie za javisko svojich dejín, na druhej strane nemožno nevidieť, že naša extravagantná mestská kultúra sa takmer neobmedzene šíri po celej našej planéte.

Megalopolis

Stále častejšie sa hovorí o rastúcich problémoch miest, o nedostatku peňazí na ich rozvoj, dopravných kalamitách, preľudnení, nedostatkoch v bývaní, rastúcej kriminalite atď. Všetky hromadiace sa problémy miest a diskusia okolo nich sa stávajú bežnou náplňou programov moderného politického života. Mesto, ako kultúrny gigant, so sebou nesie v tej najzhubnejšej podobe chorobu kolosálnosti a kolosálne sa zdajú aj jeho problémy. Kultúrna metropola je najväčším artefaktom vytvoreným človekom. Bez mesta by nevznikli megaštruktúry – obrovské moderné národy, obrovské spoločenské združenia, obrovské výrobné závody, obrovské vojensko-priemyselné komplexy, obrovské byrokratické inštitúcie. Mestá sa dnes rozprestierajú po celej Zemi.

V obrovskej expanzii súčasnej spoločnosti, vo všetkých jej aspektoch, má svoje vedúce miesto Megalopolis. Neide pritom o prázdny výraz veľkosti mestskej kultúry. Je charakteristikou kolektívneho odovzdania sa megaštruktúre ako určitej etape vývoja života ľudí. Každodenný tlak veľkomestského života premieňa ľudí v masy, v davy, v zamestnancov. Veľkomesto je zároveň výkladom všetkých možných ekologických zlozvykov modernej spoločnosti. Rozsah znečistenia a devastácie už nemožno ani pochopiť. Vieme, že práve ekonomický spôsob života je tou hlavnou záťažou, ktorou trpí prostredie našej planéty. Ľudia sami trpia pod prívalom prerastených mestských inštitúcií. Dnes je možné povedať, že priemyslové mesto je tým najhrozivejším problémom, ktorému táto planéta musí čeliť.

Nadvláda miest

Počiatok miest je nejasný a akoby zastretý hmlou najstaršej histórie, ak však posudzujeme mesto podľa ranného obdobia jeho európskeho vývoja, mali mestá svoj prirodzený a nepotlačiteľný dynamizmus a jeho expanzívnosť stále rástla. Dnes sme svedkami toho, ako mestá ovládli všetko hospodárenie na tejto planéte. Mesto je v svojej podstate nenásytným spotrebiteľom energie. Keby sme sa my, ktorí patríme k veľkomestskému kultúrnemu a ekonomickému prostrediu, dokázali pozorovať z perspektívy tejto nezadržateľnej expanzie, zistili by sme, že zosobňuje tie najstaršie imperiálne záujmy na svete. Mestský svet nepretržite a v obrovskom rozsahu vytláča tradicionalizmus, vidiecky spôsob života, prírodné prostredie, divočinu. Ak si tento fakt našej nadvlády nepripúšťame, tak iba preto, že si efektne užívame našu vlastnú pozíciu obyvateľov miest a tiež preto, že tu nie je nikto, kto by mohol proti mestskému človeku pozdvihnúť svoj hlas.

Všetky rozhodnutia prijímané v mene budúcnosti tejto planéty sú produktom mestských mozgov – ľudí žijúcich v meste. Sami sme presvedčení, že to tak musí a má byť. Debaty o optimálnom množstve poľnohospodárov prebiehajú v Brusely, Paríži a Bone, konferencie o osude veľrýb sa konajú v Tókiu a Moskve, o budúcnosti kmeňov žijúcich na Amazonke sa rozhoduje v Riu a v Sydney, o ziskoch čínskych poľnohospodárskych komunít sa rozhoduje v Pekingu, rozloha púští alebo dažďových pralesov sa reguluje investíciami plánovanými v New Yorku, Zurichu, Abu Dábi. Všetci títo byrokrati a bankári, všetci títo manažéri a splnomocnenci, všetky tieto ekonomické združenia, všetci tí, ktorí o týchto veciach rozhodujú sú mestskí ľudia. Sú triumfujúcimi obyvateľmi miest, cestičky majú vymetené a prekvapiť (alebo zaskočiť)ich môže iba hnev samotnej planéty.

Mesto a jeho zdroje

Mesto vzniklo tým, že odpútalo ľudí od produkcie uspokojujúcej ich primárne životné potreby – jedla, dreva, surovín. Tí, ktorí opustili hospodárenie na pôde sa stali závislými na práci iných. Ak si má spoločnosť vytvárať mestá, musí jej ekonomika vykazovať ziskovosť, musí existovať slušný nadbytok, ktorý by umožnil väčšiemu počtu jej členov urobiť to, čo urobil v biblickom príbehu Kain: odísť z obhospodarovanej pôdy a venovať sa inej práci. Rozhodujúcim faktorom pre prežitie mesta je produktivita mestského okraja. Keby prestal mestský okraj citlivo reagovať na potreby mesta, premenila by sa väčšina miest v ruiny, ako sa tomu behom tisícročného vývoja mnohých civilizácií stalo mnohokrát. Veže miest sa zrútili, opustené chrámy sa stali útočiskom netopierov a krýs. Mená týchto miest vymizli z ľudskej pamäti. Mesto musí mať svoj okraj, svoje vidiecke predmestie, ktoré ho živý. Čo mu môže na oplátku ponúknuť mesto ? Čím si vlastne mestskí ľudia zaslúžia takúto starostlivosť ? A čo robím ja sám, aby som si túto zvláštnu starostlivosť zaslúžil ? Čím platíme za to, aby sme v mestách mohli žiť ?

Uvedomme si ten reťazec úkonov udržujúci život v meste, reťazec, ktorým musia prejsť potraviny a ďalšie a ďalšie veci, než sa stanu predmetom našej konzumácie, zdrojom nášho tepla v našich domácnostiach, našim oblečením. My, ktorí žijeme v meste vyzeráme ako milióny astronautov nevyhnutne smerujúcich k životu pripomínajúcom život v akomsi podivnom vedecko-fanatstickom hermeticky uzavretom korábe, ktorý je závislí na nákladných a zložitých systémoch, udržujúcich jeho život. Tí, ktorí nám sprostredkovávajú podmienky nutné pre život v meste, si určite zaslúžia viac ako im platíme. Ak sa na výrobe chleba, ktorý mám pred sebou na stole podieľali stovky ľudí, všetci sú nesmierne dôležití. Zaisťujú mi život. Je tu však jedna vec, ktorú naša ekonomika založená na dispozíciách mesta ignoruje. Na jednej strane je tu všetko, čo potrebujeme, čo si zaslúžime, na druhej strane je tu iba to, čo si naša planéta môže dovoliť. Na trhu sa nikto nepýta na morálku. Je tu však otázka, či ešte dokážeme rozlíšiť to základné od nepodstatného, pokiaľ ide o naše potreby. S tým súvisí otázka plytvania. Užívali sme zdroje, ktoré nám poskytla Zem dobre a umiernene ?

Mestské fantázie

Preurbanizovanosť mesta je stále vážnejším problémom, napriek tomu, že pre väčšinu ľudí, obzvlášť pre politikov a ekonómov (odvažujem sa povedať, že aj pre väčšinu mestských intelektuálov), akoby neexistovali žiadne hranice. Zdá sa im, že všetky nahromadené problémy sa dajú vyriešiť finančnými prostriedkami alebo urýchlením technologického procesu. Je tu však ďalší faktor. Mesto zvláštnym spôsobom formuje ľudský vkus. Povzbudzuje túžbu po veciach. Napĺňa ľudskú predstavivosť predmetmi nestáleho ľudského vkusu, módou, ktorá sa mení zo dňa na deň. Stupňuje v ľuďoch pocit márnosti a zároveň povzbudzuje ich fantáziu. Popri tom všetkom ich izoluje od základných ekologických skutočností. Nie sú už schopní rozoznať rozdiel medzi tým, čo skutočne potrebujú a čo iba chcú, rozdiel medzi nutnosťou a prepychom. Ich chute možno vybičovať k nestriedmosti až absurdnej, často až k neurotickej posadnutosti.

Mesto bolo vždy extravagantnou záležitosťou. Jeho ekonomické vzťahy – patrí sem aj kultúra, ktorá je továrňou na abstrakciu a slobodnú fantáziu – strácajú stále viac kontakt s ekologickou realitou. Nevyhnutnú úlohu mestských okrajov by to nemuselo narušiť za predpokladu, že by mesto ostalo tým, čím bolo vždy: kultúrnym prejavom menšiny. Trend je však úplne opačný. Ak mesto ovládne celú planétu a prisvojí si ju, potom sa ocitneme tvárou v tvár neriešiteľnému problému – problému starému ako história samotná. Nenásytná pažravosť rastúcich miest a úbytok praktickej vnímavosti populácie voči ekológii povedie k všeobecnému pustošeniu.

Mesto áno, ale v malých dávkach

Svetová kultúra a ekonomika mesto potrebujú, ale v malých dávkach. Mesto musí byť obklopené vitálnym priestorom, ktorý by zaisťoval jeho regeneráciu. Takýmto alternatívnym prostredím môže byť iba vidiek, príroda. Ak sa mesto nemá samé zničiť, musí byť obklopené prostredím schopným odolávať neprirodzeným tlakom mesta a jeho expanzívnym tendenciám. Mesto potrebuje zázemie: potrebuje tradičnú alternatívu autonómneho poľnohospodárskeho prostredia. Toto tradičné prostredie musíme obnoviť, nie preto, že by sme si mysleli, že tieto alternatívne spôsoby života sú lepšie a rozumnejšie než náš mestský spôsob života. Musíme ho podporiť nie len z dôvodov nášho prežitia. Musíme ho podporiť preto, že vieme, že toto prostredie a jeho spôsob života sú a budú iné a že budú schopné ponúknuť spoločnosti kontrastnú perspektívu. Musíme pôdu oslobodiť od nadvlády mestských priorít a zveriť ju tým, ktorí túžia žiť mimo impérium miest, tým, ktorí predstavujú humánny hlas vyjadrujúci odvekú organickú disciplinovanosť našej planéty. Je potrebné, aby pretrvala možnosť vybrať si miesto a spôsob života. Vždy budú tí, ktorí dajú prednosť životu v útrobách mesta. Avšak mimo toto prehriate jadro industriálneho veľkomesta musia existovať otvorené organické štruktúry maličkých miest, vidieckych usadlostí, fariem, rodinných dvorov, samôt, kde by sme mohli nájsť to, čo nás svet tak zúfalo potrebuje: ľudí, ktorí nestratili kontakt so Zemou, tých, ktorí poznajú praktické obmedzenia mestského života.

Trpká príchuť urbanizmu

Argumentujem, že s ohľadom na obranu práv človeka a zlepšenia podmienok pre život na Zemi je potrebné obmedziť nadvládu priemyslových miest. Je potrebné mestu vrátiť jeho pôvodné rozmery, oslobodiť zem z jeho zovretia, obnoviť prosperujúci život vidieka a zachovať autonómiu divočiny. Žiadna rozsiahla kampaň však nezadrží ďalšiu zhubnú expanziu miest, pokiaľ nebude založená na obnovenom zmysle pre organickú vzájomnosť človeka a planéty a na rozhodnutí podporiť alebo vytvoriť vo svete mimomestské kultúry. Viac než ktokoľvek iný, musia práve masy mestských obyvateľov, ich intelektuálni a politickí vodcovia, pochopiť a v každodennom živote zažiť fakt, že mestská civilizácia vo svojom vývoji smeruje k úplnej nadvláde priemyselného sveta nad svetom prírodným. Potrebujeme vzdelanie, ktoré v ľuďoch prebudí vzťah k inteligentnej ekológii. Gándhi múdro nabádal svojich stúpencov k životu v Ašráme, aby tam spoznali zmysel ľudskej komunity, ku každodennej jednoduchej práci (sám denne tkal na tkáčskom stave) a k hlbším meditáciám potrebným k pochopeniu všetkých vzájomných vzťahov sveta.

Uvedomujeme si, že Zem nie je obyčajným faktorom produkcie, že je živá a ako taká by mala byť v centre pozornosti našej etiky a tolerancie ? Naša ľudská identita je organicky vtkaná do jej dejín: Zem nás zrodila zo seba, poskytovala nám potravu, kŕmila nás, vybavila nás telesne, udržovala nás pri živote. Mali by sme počúvať jej múdrosť. Na to všetko ľudia zabudli, keď vytvorili mesto. Tradičné vidiecke a prírodné prostredie sa stalo globálne vykorisťovaným proletariátom miest. Mesto žije z jeho krvi. V mnohých prípadoch sa už nejedná iba o útlak, ale o úplne zadusenie.

Koniec tohto storočia vyústil do situácie, kedy každá „nemoderná kultúra“, každý kúsok divokej prírody sa rúti pred aroganciou a ignoranciou mesta. Zmiznú Pygmejovia a Beduíni, tigre a orly, zmiznú navždy spolu s ďalšími stovkami, tisíckami druhov zvierat aj s domorodými kultúrami. Žijeme uprostred toho najväčšieho vyhladzovania foriem života a kultúrnych tradícií, aké dejiny Zeme poznali. Je tomu tak iba preto, aby mesto získalo potravu, pohonné hmoty, prepychové veci, suroviny: leopardí kožuch na nejakú predpotopnú oslavu, šálku kávy pre každého úradníka... Je zaujímavé, že pre tento druh vykorisťovania Zeme nemáme doposiaľ žiadne meno, také, aké máme pre sexizmus alebo rasizmus. Snáď, keď teraz opäť budeme počuť ten mierny sociologický termín „urbanizmus“, pocítime v ňom podtóny agresivity, dobyvačnosti a arogancie, ktorý sa za ním skrýva.

Zodpovednosť intelektuálov

Všetka interpretácia dejín, spoločnosti aj prírody je logicky zaťažená mestským spôsobom myslenia. Myslenie, ktoré iba veľmi málo času strávilo dialógom s rytmickými cyklami striedajúcich sa ročných období, zachádzaním s pôdou, snahou o hlbšie pochopenie jazyka, ktorým hovorí príroda. V rukách mestských intelektuálov sa sústredili všetky prostriedky artikulácie a presvedčovania: fakty, správy, tlač. Všetko, čo nie je mestom, je v ich podaní hluché, zbytočne patetické, hlúpe. Príroda nemá možnosť hovoriť sama za seba. Vidiek nemá svojich hovorcov. V tomto zmysle sa dejiny –mám na mysli dejiny mesta – neustále opakujú. Bolo iba málo tých, ktorí sa vzbúrili na protest mestskému spôsobu života.

V dnešnej dobe sa síce občas prihodí, že zopár umelcov či mysliteľov utečie do nejakej vidieckej enklávy alebo začne hlásať život v prírode, väčšinou je však náplň ich práce zviazaná s mestom. Iba tak je totiž možné vzbudiť záujem verejnosti a vyburcovať kritický postoj. Aj keď sa sťahujú do jaskyne a bývajú v nej, pokiaľ ide o zmysel ich života a práce, ostávajú stále na pozícii mestského intelektu. Nie je to ani inak možné. Kúzlo, ktoré intelektuáli nachádzajú mimo mesto, sa stáva predmetom diskusie až v meste. Vergilius svoje Bukoliky zložil pre rímskych patríciov, Rousseau drsný život v prírode ospevoval uprostred tých najmódnejších parížskych salónov. Tiež Tolstoj, ktorý túžil po živote medzi prostými mužíkmi, ostal navzdory svojmu presvedčeniu, spisovateľom spojeným s celými národmi svojich čitateľov. Tí ho uctievali pre jeho neokázalú skromnosť.

Ja, ako obyvateľ mesta, som sa všetko čo viem, naučil od antropológov. To oni mi odhalili obmedzenosť mojej vlastnej kultúry a vznešenosť „primitívnych ľudí“. Nikdy som však od antropológa nepočul, že by chcel život primitíva sám žiť

Kultúrny vietor, ako sa zdá, týmto smerom nevanie. Všetci títo pozorovatelia divočiny sa vracajú na svoju univerzitu, aby tu napísali svoje monografie, aby dobrúsili svoje metodológie do detailov až dojemných. A rovnako aj prírodný básnici a výtvarníci. Aj oni ponúkajú svoje diela v metropolách – tam, kde ich ľudia ocenia.

Podstatou mesta bývala tolerancia, široký rozhľad, svetoobčianstvo. Čo sa však stane, keď mesto, tento zvláštny prejav intelektuálov, začne likvidovať ľudskú aj prírodnú pestrosť ? V tomto prípade sa mesto, ktoré začína viac brať ako dávať, stáva smrtiacou silou. Kľúčom k moci, ako to dobre vie moderný svet, je vzdelanie, a to, opäť, patrí mestu. Zdá sa, akoby sme sa pohybovali v začarovanom kruhu. Žijeme vo svete, kde sa mestá rozrastajú stále viac a viac a tiež intelektuáli sa javia deň za dňom dokonalejšími. Za žiadnu cenu by neuverili, že v kultúre mesta a spôsobe jeho života je čosi zásadne vedného.

Objaviť skutočné mesto

Mali by sme si uvedomiť, že aj napriek všetkým možnostiam, ktoré mesto ponúka svojim obyvateľom – nám – zároveň s každou ďalšou generáciou uberá možnosť byť niečím – stávame sa skôr obyčajnými predmetmi alebo satelitmi mestského životného štýlu. Všetko je podriadené mestu a všetky možnosti, ktoré ešte prichádzajú do úvahy, sú čisto akademické. Preto apelujem na právo voľby žiť mimo mesto. A to nie je všetko. Apelujem na samotné mesto, ako v meste žijúci intelektuál. Kolosalizmus mesta neznamená iba koniec tradičnej spoločnosti a slobodnej prírody, ale je aj smrteľným pádom mestskej kultúry. Všetci sú presvedčení, že mestská kultúra je podstatou civilizovaného života, napriek tomu by intelektuáli mali pochopiť, že ak bude svet urbanizáciou pohltený, skutočné mesto tým zmizne. Boli sme svedkami toho, ako sa tie lepšie miesta rozliali do akýchsi amorfných demografických bažín nazývaných mestské aglomerácie.

Môžeme si od vedcov vypožičať jednu metafóru a nazvať mesto laboratóriom, kde ľudská rasa experimentuje s tou najmocnejšou formou energie – ľudskou predstavivosťou. Imaginácia ma v meste voľný priestor, ktorý by nikde inde nedostala a dostať nemohla. Má prirodzenú schopnosť spájať a asociovať a s desivou neobmedzenosťou vytvárať tie najgeniálnejšie alebo naopak najmonštruóznejšie výmysly. Z pohľadu mestských intelektuálov každý najnovší nápad, každá brilantná inšpirácia prebleskujúca v novinách alebo čeriaca pokojnú hladinu akademickej pôdy v sebe skrýva „večný pokrok“, ten jediný a najistejší spôsob, ktorým sa riadi „beh dejín“. Každý príspevok, ktorý je ľudskou spoločnosťou žijúcou mestským spôsobom prijatý ako cenný a hodnotný, je spojený so stovkou iných módnych štýlov, ktoré boli odmietnuté – tie sú buď výrazom ducha doby, ducha desaťročia, či naopak ducha jednej hodiny. Mesto žije napätím okamžiku, knihou mesiaca, mužom roku.

S mestom, ako s každým experimentom - a mesto je experiment riskantný - musíme zaobchádzať rozvážne a opatrne. Nie je možné toto laboratórium aplikovať na celú planétu. Nálady mesta sú tak premenlivé a jeho perspektívy tak krátke. Naše mesto sa zrejme raz stane tým, čím už v dejinách bolo: malým centrom sústredenej ľudskej invencie, spoľahlivo tlmené mimomestskou kultúrou, ktorá pohltí všetky jeho nebezpečné extrémy. Je skutočne načase povedať si otvorene, že sme vo svojich dejinách prišli do bodu, kedy nie je pochýb o zhubnosti organizovaného mestského intelektu. Je najvyšší čas, aby intelektuáli v sebe objavili zmysel pre potreby planéty, ktorý by usmernil ich ambície a prejavy v prospech života Zeme. Akt sebaodriekania nie je obyčajným krokom v ústrety planéte. Možno, že až s touto pokorou v sebe znovu, pod dusivou a smrteľnou tiažou megalopolis, objavíme to pravé a skutočné mesto.

Theodore Roszak, z knihy „Person/Planet“, prekl. Dan Kindl., Vokno č.28, skrátené

Komentáre

Odpovedať na komentár | Kruh života

Thanks for your marvelօus posting! I really enjoyed readіng it, you can be a great author.

I will remember to bookmaark your blog and will often come back someday.
I want to encouraցe yoou to uⅼtimately continue your
great writing, have a nice day!

Feel freee to ѕurf to my web page: Borger trench drain gratings