Matúš Ritomský: Ideály už nenosím ako bojovú zástavu

Ideály už nenosím ako bojovú zástavu

Matúš Ritomský, známy v alternatívnych a ochranárskych kruhoch predovšetkým ako vydavateľ časopisov 10 000 ďalších stromov a Kruh života, propagátor vegánstva, ochranca života v každej forme, spoluzakladateľ občianskeho združenia Ži a nechaj žiť (spolu s Lacom Ďurkovičom), v súčasnosti tvorca ohnivých predstavení v rámci umeleckej skupiny Anta Agni. V ostatných rokoch prešiel akýmsi prerodom, či dokonca zmenou hodnotovej orientácie, ktorá mnohým jeho súputnikom nejde do hlavy.

Čo ťa ako mestské dieťa priviedlo k alternatívnej scéne?

Niekedy v poslednom ročníku základnej školy ma zaujala punková hudba, ktorá je sčasti spojená s určitými ideálmi a utopickými myšlienkami. V tom čase, po páde komunizmu – začiatkom 90. rokov – malo punkové hnutie veľmi silnú energiu a bolo úzko spojené s ekologickými aktivitami, aktivitami za práva zvierat, s ľudsko-právnymi hnutiami. Na koncertoch sa predávalo množstvo fanzinov, podomácky vydávaných samizdatov, kde mohol človek okrem rozhovorov s kapelami nájsť články o vegetariánstve, ochrane prírody, boji proti rasizmu a fašizmu, anarchistických ideáloch, odpore voči militarizmu atď.

Táto idealistická a aktivistická stránka punkového hnutia ma od počiatku oslovila a veľmi rýchlo som získal kontakty na práve vznikajúce organizácie ako Sloboda Zvierat, Animal SOS, Deti Zeme, Greenpeace, ako aj na veľa aktívnych ľudí v celej vtedajšej Československej republike. Cez otvorené hranice k nám zo Západu okrem konzumného mainstreamu prúdili aj revolučné myšlienky a informácie o alernatívnych hnutiach, ktoré mali v západných krajinách už dlhú tradíciu. Tak som sa postupne z anglicky písaných časopisov a iných materiálov dozvedal o vegánstve, hlbokej ekológii, permakultúre, o hnutiach návratu k prírode a sebestačnosti, o radikálnej ekológii, o taktikách priamej akcie atď.

Čo ti pôsobenie v scéne dalo a čo vzalo? Ako vnímaš s odstupom času svoje doterajšie úspechy či neúspechy v tejto oblasti?

Obdobie od tých 16 do 22 rokov je zrejme pre každého človeka veľmi živé, plné energie, slobody, otvorených možností. Ja som toto obdobie prežil plne vtiahnutý do alternatívneho hnutia, stretával som sa s priateľmi, ktorí verili rovnako ako ja, že môžeme zmeniť svet a že poznáme návod, ako to urobiť. Zakladali sme organizácie, tlačili letáky, vydávali časopisy, demonštrovali, sprejovali po obchodoch s kožušinami, sypali piesok do stavebných strojov, chodili na koncerty, obliekali sa nekonformne a stretávali sa na divokých žúroch, kde sme s pivom alebo mariahuanou v ruke hovorili o zmene sveta. Moje prvé lásky som spoznal na ekologických demonštráciach, či v kancelárii Slobody Zvierat.

Bolo to úžasné obdobie a nemenil by som ho za nič. Je pravda, že mnoho mojich vrstovníkov sa v tom čase už venovalo budovaniu svojej osobnej kariéry, štúdiu na vysokej škole, či práci v biznise. Ja som všetko toto hodil za hlavu, žil som si naplno svoju malú revolúciu. Po skončení gymnázia som pracoval najprv na civilnej službe v Slobode zvierat, potom iba príležitostne brigádnicky, snažil som sa minimalizovať svoje potreby a zbaviť sa závislosti na ekonomickom systéme. Vytváral som si sen o návrate k prírode, o nejakej komunite spriaznených ľudí, s ktorými budeme v praxi realizovať naše ideály autonómne od ostatnej spoločnosti. Aj keď tie ideály ma vtedy nabíjali veľkou energiou, z dnešného pohľadu je mi jasné, že moje predstavy boli z veľkej časti naivné a nereálne. Finančne som bol v tom období z časti závislý na rodičoch, aj keď som niekedy cestoval, väčšinu času som býval v byte mojej mamy, nezávislosť alebo sebestačnosť, o ktorej som toľko písal, sa mi v skutočnosti dosiahnuť nepodarilo.

Paradoxné je, že niektorým mojim vrstovníkom, ktorí vôbec nebojovali za ideály sebestačnosti alebo nezávislosti, sa v konečnom dôsledku oveľa skôr ako mne podarilo vybudovať si svoj osobný nezávislý život (v zmysle osamostatnenia od rodičov, vlastného bývania, vlastnej práce, rodiny, sebestačného životného štýlu atď.)

Sloboda, ktorú som prežíval ja, bola na jednej strane akoby bezhraničná, na druhej strane som si postupom času začal uvedomovať jej falošnosť. To bol nepochybne jeden z významných impulzov pre zmenu môjho života a pohľadu na svet.

Kam sa uberal tvoj život po tom, ako si spoznal falošnosť zdanlivej slobody?

Nechcem aby to vyznelo ako osvietnie či veľké poznanie pravdy o falošnej slobode. Bol to skôr veľmi praktický proces, kedy som si začal uvedomovať, že nemožno byť v permanentnej opozícii voči spoločnosti, v ktorej žijem. Taktiež vyvstala potreba nájsť si nejaké stabilnejšie živobytie, v tom čase som pracoval na rôznych neziskových projektoch, ale nič z čoho by človek mohol žiť. Sníval som síce utopistický sen o komunite niekde v prírode, ale aj keď som navštevoval rôzne ekousadlosti, lazy, biofarmy, v praxi som nikde nepocítil niečo také ako „tu by som chcel žiť a pracovať“. Taktiež mi nevyhovovala klasická kancelárska práca v nejakej mimovládke.

Zhodou okolností sme si niekedy v tom období začali zarábať nejaké peniaze spolu s vtedajšou priateľkou Petrou vystupovaním na uliciach s ohňovou show. Tanec s ohňom bol mojou záľubou, ktorej som sa venoval už pár rokov predtým, ale niekedy v tom období ma napadlo skúsiť to robiť trochu profesionálnejšie – nafotiť nejaké fotky, urobiť si webstránku, urobiť ponuku pre ľudí, ktorí by si chceli objednať naše vystúpenie.

Aj keď na začiatku vôbec nebolo jasné, čo sa z toho vyvinie, po čase sa tento nápad ukázal ako veľmi perspektívny, začali sa nám ozývať rôzne agentúry, firmy, naše vystúpenie sa ľuďom páčilo, takže ponúk na vystupovanie pribúdalo. Zrazu som si uvedomil, že sa tým dá uživiť, že je možné ďalej tento projekt rozvíjať, nájsť ďalších šikovných ľudí a založiť skupinu, ktorá bude robiť vystúpenia na profesionálnej úrovni.

S tým súviseli aj určité praktické zmeny v mojom živote – napríklad vyvstala potreba urobiť si vodičský preukaz a zrazu som šoféroval auto. To bolo pre mňa pred pár rokmi nemysliteľné. Ako začiatočník som hneď jazdil stovky či tisíce kilometrov po celom Slovensku, ale aj v Čechách či Rakúsku. Iná možnosť ako stíhať vystúpenia a prepravovať potrebné vybavenie prakticky neexistovala. Kúpil som si počítač a nechal zaviesť internet, aby som mohol komunikovať prostredníctvom mailu s našimi klientmi, spravovať webstránku, robiť si na počítači hudbu, propagačné video, promo materiály. Všetko toto boli veci, ktoré som pred tým odmietal ako súčasť industriálnej civilizácie, ktorá ničí Zem.

Ďalšie dilemy nastali, keď si nás na svoje firemné párty volali rôzne nadnárodné spoločnosti. Ja, ktorý som bojoval proti nadnárodným spoločnostiam som zrazu ich zamestnancom robil program v rámci ich žúrov. Zo začiatku to bolo ťažké, pretože každý krok, ktorý som urobil s cieľom rozvíjať našu skupinu, bol zároveň krokom do biznisu, ktorý som predtým tak striktne odmietal.

Možnosti som však mal iba dve – buď sa budem venovať tomu, čo ma baví, budem sa tým živiť a budem to robiť najlepšie ako viem, alebo z toho celého vycúvam s tým, že sa to nezlučuje s mojimi ideálmi. Vybral som si prvú možnosť.

Ako vnímaš svet dnes? V čom vidíš hlavný rozdiel medzi svojim predošlým obdobím a dneškom?

Svet a život na tejto planéte je pre mňa niečo úžasne pestré, rôznorodé, niečo čo nemožno vtesnať do žiadnych striktných definícií, škatuliek, pravidiel. Žiadny konštrukt ľudskej mysle, žiadny ideál či výklad sveta v skutočnosti nemôže obsiahnuť skutočný svet v jeho plnosti a variabilite.

Keď sa pozerám sám na seba, vidím ako sa človek behom rokov a pod vplyvom životných udalostí mení, ako sa rozpadajú jeho kamenné hradby istôt a ako si stále znova stavia hradby nové, snažím sa chápať podstatu známeho citátu „život je zmena“.

Vnútiť celému svetu moju vlastnú predstavu o tom, ako by mal vyzerať, sa mi dnes zdá byť bláznivé. Pomôžem si jedným veľmi pekným citátom, ktorý povedal tuším istý kresťanský mních:

"Keď som mal dvadsať rokov, chcel som zmeniť celý svet, keď som mal 30 rokov, chcel som zmeniť krajinu v ktorej žijem, keď som mal 40 rokov, chcel som zmeniť mesto kde bývam, keď som mal 50 rokov chcel som zmeniť mojich priateľov a blízkych a dnes vidím, aké ťažké je zmeniť aspoň sám seba."

Keď som bol mladší, všetku moju nespokojnosť som dával za vinu svetu, v ktorom žijem. Dnes sa snažím pátrať po príčinách tej nespokojnosti skôr v mojom vnútri. Tiež som si uvedomil, že môj boj za návrat k prirodzenosti bol v mnohých smeroch boj proti prirodzenosti mojej vlastnej. Úporná snaha žiť život podľa určitého súboru pravidiel a rigidných právd nie je vlastná mojej náture. Viac sa mi páči, keď dokážem k svetu pristupovať s ľahkosťou, otvorene, nechať ho na seba pôsobiť a sledovať ako sa veci budú vyvíjať.

Je možné chápať to tak, že dnes už tie ideály odmietaš? Čo z toho všetkého si odmietol a čo si si ponechal pre súčasný život?

Nemám dôvod tie ideály odmietať v tom zmysle, že by som k nim zaujímal negatívny postoj. Otvorený prístup k svetu, o ktorom som písal, okrem iného znamená, že sa snažím svet viac prijímať taký aký je a menej sa snažím vnútiť mu moju predstavu o tom, aký by mal byť. Ideály o ktorých píšeš, sú prirodzenou súčasťou tohto sveta, jediné čo sa zmenilo, že sa nimi dnes už necítim taký spútaný a nenosím ich ako bojovú zástavu.

Etické princípy, z ktorých som vychádzal vtedy, považujem za správne dodnes, ale spôsob, akým som sa ich snažil uplatňovať sa zmenil. Napríklad úcta k životu. Albert Schweitzer v jednej zo svojich kníh napísal: „Človek, ktorý sa vracia z práce na svojom poli kde pokosil tisíce rastlín, by nemal iba z rozmaru odtrhnúť ani jednu rastlinku rastúcu pri ceste.“ V tomto citáte je obsiahnutá hlboká múdrosť individuálneho ponímania etiky úcty k životu. Nie je tam napísané „Človek nesmie ničiť žiadne rastliny“, nie je tam ani napísané „kosenie trávy znamená zabíjanie rastlín a preto to nesmieme robiť.“ Je tam akcent na tú osobnú zodpovednosť človeka, na jeho posúdenie konkrétnej situácie a dáva priestor každému určiť si svoju hranicu a mieru v napĺňaní ideálu úcty k druhému životu.

Ja, spolu s mojimi spolubojovníkmi sme k tomu voľakedy pristupovali tým štýlom, že "stop zabíjaniu rastlín - kosenie trávy je treba skončiť". Samozrejme myslím to ako alegóriu na naše iné kampane – proti automobilizmu, proti jedeniu mäsa, proti konzumnému spôsobu života atď. To, že dnes už nepožadujem od sveta, ani od seba samého, život bez áut, počítačov, hypermarketov, živočíšnej stravy atď. neznamená, že dnes už nevnímam negatívne dopady toho všetkého, že by som si neuvedomoval mieru ničenia života, ktorá za tým je, ale skôr vnímanie celej veci zo širšieho pohľadu. Na filozofickej úrovni som prijal to, že každý život existuje v istej miere na úkor niekoho iného. Napríklad kus mäsa na jednej strane znamená smrť zvieraťa, na druhej strane znamená život pre toho, kto ho konzumuje. Je v poriadku ak si človek dá za cieľ vyhýbať sa mäsu, konzumovať iba rastlinnú potravu a obmedziť mieru ničenia života iba na určitú jeho časť. Ide vždy o osobné rozhodnutie, ktoré ťažko možno posudzovať negatívne alebo pozitívne z nejakého globálneho hľadiska. Maximálne možno pozitívne hodnotiť dobrý úmysel človeka niečo na tomto svete zlepšiť.

Ja osobne sa napríklad snažím vyhýbať mäsu, rovnako ako voľakedy je mi aj dnes ľúto tých zvierat z veľkochovov a keď niekedy predsa len nejaké to mäso zjem, tak to uvedomenie, čo je za tým, mi ostalo a musím sa opäť na osobnej úrovni vyrovnať so svojou zodpovednosťou za to.

Popri tomto vnútornom boji však už nemám toľko energie, aby som presvedčoval iných o tom, že môj pocit, môj postoj a môj výklad tej situácie je jediný správny.

Stretávaš sa ešte s ľuďmi, s ktorými si zdieľal podobné myšlienky? Chcel by si niečo odkázať ľuďom, ktorí dnes prežívajú podobné životné etapy, akými si si tiež prešiel?

Prevažná väčšina mojich priateľov a blízkych sú nejakým spôsobom spojení s tým aktivistickým či rebelským obdobím. Všetci tiež prechádzajú podobnými vnútornými prerodmi, v rozhovoroch s nimi zisťujem, že existujú určité generačné životné otázky vlastné väčšine týchto ľudí. Cesty akými sa navonok uberáme sú rôzne, no otázky ktoré si kladieme v svojich vnútrach sú podobné.

V každom inteligentnom človeku sa opakovane ozýva otázka zmyslu, zmyslu našej existencie na tomto svete. V rôznych obdobiach života si nanovo snažíme nájsť odpoveď – niečo, čo by nášmu životu dávalo zmysel. Snaha zmeniť svet, urobiť ho lepším, pretvoriť ľudskú spoločnosť, bojovať za ideál, to sú veci, ktoré môžu dočasne človeku tento zmysel dať. Neskôr človek môže ten zmysel hľadať v tradičnejších hodnotách, ako rodina, deti, zamestnanie, budovanie svojho domova. Všetky tieto veci však fungujú iba dočasne, resp. iba čiastočne. Pátranie po zmysle stále ostáva na pozadí toho všetkého.

Toto si uvedomujem, keď pozerám na priateľov. Jeden odišiel žiť na lazy, druhý šéfuje úspešnej firme a má drahé auto, iný sa oddáva hedonizmu a pôžitkárstvu, ďalší cvičí jógu, niekto žije nenápadne a ďalší je známa postava z televíznej obrazovky. Ľudia navonok skúšajú rôzne cesty, akými sa v živote dá ísť, ale vo vnútri si riešia veľmi podobné otázky.

Čo by som odkázal ľuďom, ktorí dnes prežívajú niečo podobné ako ja pred pár rokmi? Vieš, že asi nič? Pamätám si, s akým dešpektom som vtedy pozeral na „dobré rady životom zmúdrených“. Považoval som ich za prispôsobených konformistov, ktorí si zvolili ľahšiu cestu. Necítim žiadnu potrebu tento ich prirodzený pohľad vyvracať ani hrať sa na nejakého premúdrelého kazateľa životných právd. So záujmom budem sledovať, na čo príde nová generácia aktivistov, záchrancov zeme, spoločenských rebelov. Teším sa na ďalšiu vlnu vzbury proti establishmentu akou bol voľakedy hippies, potom punk a dnes napríklad freetekkno. Bolo by smutno na svete, kde by 18-roční ľudia hlásali umiernené názory tridsiatnikov, akým som ja.

V Bratislave, 20. 5. 2007

Rozhovor bol pripravený pre časopis Karpatský pecúch

Zhováral sa Robert Zelník

Komentáre

ahoj Matus, velmi rada by som

ahoj Matus, velmi rada by som prispela clankom….mozno ani nie, zijem v Belgicku, moj zivot je uplne iny (a snad ani nie), aky som si vysnivala…..Strarila som Tvoj kontakt na skype, napisem viac.
Nie som zufala, ani nestastna, len ina :)
 denisa