Antikapitalistická mentalita - Je ľahké obviniť kapitalizmus

Antikapitalistická mentalita - Je ľahké obviniť kapitalizmus

V jednom rozhovore som svojho času prirovnal odpor voči kapitalizmu k ľudovému zvyku vynášania moreny. Kapitalizmus v mysliach niektorých ľudí nadobúda podobu novodobej moreny, ktorá sa stáva stelesnením všetkého zla v dnešnom svete. Tak, ako sa voľakedy ľudia symbolicky snažili zbaviť všetkého utrpenia, chorôb a nešťastia spálením moreny a hodením jej zbytkov do potoka, tak dnes mnohí bojovníci proti kapitalizmu vidia jeho zničenie, ako cestu k všeobecnému ľudskému blahu. Kapitalizmus sa často používa ako synonymum pre všetko zlo modernej doby ničenie prírody, utrpenie zvierat, porušovanie ľudských práv, nespravodlivosť, chudoba, rozvrat tradičných hodnôt, zločinnosť, násilie, vojny.

Pár slov na úvod eseje Antikapitalistická mentalita

V Kruhu života sme v minulosti uverejnil niekoľko článkov, ktoré používali podobnú optiku, pomerne bežnú medzi ľuďmi pohybujúcimi sa v antiglobalizačnom, ekologickom a sociálnom hnutí za premenu spoločnosti. Nasledujúce úryvky z eseje Ludwig von Misesa, známeho ekonóma a obhajcu kapitalizmu v podobe laissez-faire (1), pod názvom „Antikapitalistická mentalita“, prinášajú radikálne odlišný pohľad. Treba samozrejme uviesť, že esej bola prvý krát vydaná v roku 1956 a preto v nej autor nereaguje na vážne výzvy, ktoré pred západnú ekonomiku postavili posledné desaťročia - ako vyčerpávanie prírodných zdrojov a ekologickú neudržateľnosť neustáleho hospodárskeho rastu. Napriek tomu je pohľad radikálneho obhajcu kapitalizmu Misesa veľmi zaujímavý a podnetný. Osobne za kľúčový považujem Misesom vyzdvihovaný fakt, že kapitalizmus a voľný trhu predstavujú systém, v ktorom podobu ľudskej spoločnosti určujú široké masy ľudí svojimi peniazmi a ekonomickou aktivitou. Možno teda povedať, že kapitalizmus preniesol moc a zodpovednosť rozhodovať o podobe sveta, v ktorom žijeme, na obyčajného človeka. Obyčajný človek každý deň svojimi peniazmi rozhoduje o tom, či a v akej miere sa bude ničiť príroda, či a za akých podmienok sa budú využívať zvieratá v ľudský prospech, či budú prosperovať spoločnosti rešpektujúce etické hodnoty, či sa bude rozvíjať obchod ohľaduplný k ľuďom žijúcim v krajinách tretieho sveta atď. Za rovnako dôležité považujem to, že kapitalistický systém dáva každému človeku možnosť výberu, nakoľko sa chce zapojiť do honby za zvyšovaním svojho majetku a pohodlia. Je nepochybne spravodlivé, že ten, kto chce využívať všetky materiálne statky a výhody, ktoré prináša kapitalistická ekonomika, musí sa v úmernej miere podriadiť jej logike. Na druhej strane je veľmi dôležité, že tento systém rešpektuje slobodnú voľbu ľudí, ktorí sa dobrovoľne rozhodli žiť materiálne skromnejší život a venovať svoj čas a energiu iným veciam, ako zarábaniu peňazí. Ak sa dnes rozhodnem, že budem žiť podobným životom, ako žijú žobraví mnísi v Indii, nikto mi v tom nebude brániť, rovnako ako mi nikto nebude brániť v prípade, že sa rozhodnem zasvätiť svoj život zarábaniu peňazí.

Kapitalistická spoločnosť je jednoducho taká, akí sú ľudia, ktorí ju tvoria. Zodpovednosť za svet dnes leží na pleciach každého jednotlivca. Nie je tu žiadny systém, ktorý by som mohol obviňovať z toho, že veci nie sú také, aké by som si ich predstavoval. Povedzme, že mi vadí automobilová doprava - hluk, znečistený vzduch, ucpaté ulice mesta, zem zaliata asfaltom, spaľovanie fosílnych palív, obete automobilových nehôd. Mal by som vinu klásť kapitalizmu? Mal by som obviňovať automobilový priemysel, ktorý produkuje autá, alebo obchodníkov, ktorí ich predávajú ľuďom? Bolo by to samozrejme hlúpe a detinské. Priemysel a obchod predsa reaguje iba na prianie stále väčšieho množstva ľudí vlastniť auto a voziť sa ním do roboty, za nákupmi alebo za zábavou. Neostáva mi teda nič iné, ako snažiť sa podeliť s ostatnými ľuďmi o môj názor, že život bez automobilov by mohol byť v mnohých ohľadoch lepší. Ak však väčšina ľudí môj názor nezdieľa, nemá zmysel hľadať vinu v kapitalizme. Musím sa skôr snažiť nájsť si vo vlastnom živote určitý nevyhnutný kompromis medzi hodnotami, ktoré vyznávam ja sám a hodnotami, ktoré vyznávajú ľudia okolo mňa. Mám tiež možnosť vyhľadávať ľudí s mne bližšími hodnotami, môžem sa podieľať na nejakom utopicko-experimentálnom projekte v niektorej z množstva existujúcich a vznikajúcich ekokomunít, môžem svojou aktivitou či peniazmi podporiť činnosť proti-automobilovej ekologickej organizácie, alebo môžem svoju energiu venovať rozvoju alternatívnych spôsobov dopravy. Všetko toto mi umožňuje kapitalizmus a keď si predstavím, akú osobnú slobodu by som mal za nie až tak dávnej éry komunistickej totality, tak musím povedať, že si dnešný stav veľmi vážim.

Neznamená to však, že spochybňujem potrebu zásadných zmien v smerovaní spoločnosti, ktorá v honbe za zvyšovaním materiálneho blahobytu likviduje všetok mimo-ľudský život a v konečnom dôsledku stavia celé ľudstvo pred nebezpečenstvo zániku. Som však presvedčený, že táto zásadná zmena sa nemôže udiať dovtedy pokým budeme hľadať vinníka za všetko zlé, čo sa deje s našou Zemou, mimo nás, vždy v niekom či v niečom inom. Pokiaľ budeme natoľko zaneprázdnení bojom proti ľuďom, ktorí sú úspešnejší alebo bohatší ako my, proti veľkým a nadnárodným firmám, proti globalizácii, proti kapitalizmu, že si nenájdeme čas na pochopenie našej vlastnej spoluzodpovednosti, našej úlohy v celej ľudskej spoločnosti a na kultivovanie vnútorných duchovných hodnôt nevyhnutných pre uskutočnenie pozitívnych zmien, nemáme šancu svetu priniesť nič dobrého.

Matúš Ritomský

Antikapitalistická mentalita – Ludwig von Mises

Nahradenie predkapitalistických metód riadenia ekonomiky kapitalizmom laissez-faire sa prejavilo mnohonásobným nárastom počtu obyvateľov a viedlo k bezprecedentnému zvýšeniu priemernej životnej úrovne. Dnešná prosperita určitého štátu je tým väčšia, čím menej prekážok sa tento štát v minulosti snažil klásť do cesty duchu slobodného podnikania a súkromnej iniciatíve. Občania Spojených štátov sa tešia väčšej prosperite ako obyvatelia iných krajín práve preto, že ich vláda začala uskutočňovať politiku štátnych zásahov do podnikateľskej činnosti neskôr ako vlády v iných častiach sveta.

Navzdory tomu však mnoho ľudí – obzvlášť intelektuálov kapitalizmus zarputilo nenávidí. Podľa nich nepriniesol tento zvrátený spôsob usporiadania ekonomického života spoločnosti nič iného ako nešťastie a utrpenie. Za starých dobrých časov pred „priemyslovou revolúciou“ boli všetci šťastní a darilo sa im dobre. A teraz, za vlády kapitalizmu, sa z naprostej väčšiny ľudí stali hladujúci chudáci kruto vykorisťovaní bezohladnými individualistami. Tí sa pochopiteľne nestarajú o nič iného ako o svoje hanebné peňažné záujmy. Neprodukujú veci dobré a skutočne potrebné, ale iba také, ktoré prinesú čo najväčší zisk. Otravujú ľudské telá alkoholickými nápojmi a tabakom, ľudské duše bulvárnou tlačou, brakovou literatúrou a stupídnymi filmami. „Ideologickou nadstavbou“ kapitalizmu predstavuje literatúra rozkladu a úpadku, kabarety, umenie striptízu, detektívky a hollywoodske filmy.

Predpojatosť a bigotnosť verejnej mienky sa najpreukázatelnejšie prejavuje tým, že prívlastok „kapitalistický“ sa spája výhradne s vecami zavrhnutiahodnými, a nikdy s tými, ktoré verejnosť schvaľuje. Ako by mohlo z kapitalizmu vzniknúť čokoľvek dobrého. Všetko hodnotné vzniklo navzdory kapitalizmu, zatiaľčo špatné veci sú jeho organickým produktom.

Úlohou tejto eseje je analyzovať všeobecne rozšírené predsudky voči kapitalizmu a odhaliť ich korene aj dôsledky.

Zvrchovaný konzument

Charakteristickým rysom moderného kapitalizmu je veľkovýroba tovaru masovej spotreby. jej dôsledkom je trend rastu priemernej životnej úrovne, tzn. zlepšovanie majetkových podmienok väčšiny.

Na trhu kapitalistickej spoločnosti figuruje obyčajný človek ako zvrchovaný konzument, ktorý svojim rozhodnutím uskutočniť alebo neuskutočniť určitú kúpu v konečnom dôsledku určuje, čo sa má vyrábať, v akom množstve a v akej kvalite. Obchody a výrobné podniky, ktoré uspokojujú výhradne alebo prevažne iba dopyt bohatších občanov po úzko výberovom a luxusnom tovare, hrajú v ekonomickom kontexte tržného hospodárstva druhoradú úlohu. Nikdy nedosiahnu dimenzie „veľkého byznisu“. Ten totiž vždy slúži masám, či už priamo alebo nepriamo.

Ak nie je štruktúra tržnej ekonomiky podvracaná z moci vlád a politikou uplatňovaním najrôznejších „zázračných všeliekov“, potom v nej neexistujú ani grófovia ani baróni, ktorí by udržiavali obyvateľstvo v podriadenej pozícii, vyberali dane a clá a holdovali extravagantným zábavám, zatiaľčo neurodzení by sa museli uspokojiť s odrobinkami pod stolom. Systém zisku zaisťuje prosperitu tým, ktorí dokázali tým najlacnejším a najlepším spôsobom uspokojiť ľudské potreby. Bohatstvo sa dá získať jedine prostredníctvom služby konzumentom. Kapitalisti strácajú svoje finančné prostriedky v okamžiku, kedy ich prestanú investovať do takých výrobných programov, ktoré najlepšie uspokojujú dopyt verejnosti. V denne sa opakujúcom plebiscite, v ktorom každá penny znamená volebný hlas, rozhodujú spotrebitelia o tom, kto má vlastniť a riadiť výrobné podniky, obchody a farmy. Riadenie materiálnych výrobných prostriedkov je spoločenskou funkciou a podlieha schváleniu alebo odmietnutiu zo strany zvrchovaného konzumenta.

Odporcovia kapitalizmu sa však zhodujú v tom, že bohatstvo a uznanie nezískavajú tí z ich blížnych, ktorí si to zaslúžia, ale ľudia povrchní a nehodní. Títo kritici kapitalizmu pritom predstierajú, že sa snažia nastoliť spravodlivejšie metódy „distribúcie“ namiesto očividne nespravodlivých metód prežívajúcich v kapitalizme laissez-faire.

Nikto však nikdy netvrdil, že sa v slobodnej kapitalistickej spoločnosti darí najlepšie tým, ktorí by mali byť zvýhodnení z hľadiska večných hodnotových merítok. Kapitalistická tržná demokracia nezaručuje odmeňovanie podľa „skutočných“ zásluh, vrodených cností a mravnej dokonalosti. Tým, čo naozaj rozhoduje o väčšej alebo menšej prosperite človeka, nie je ocenenie jeho zásluh podľa nejakého „absolútneho“ princípu spravodlivosti, ale ocenenie ktoré mu vystavujú jeho blížni, ktorí uznávajú jediné merítko: svoje osobné potreby, túžby a zámery. Práve taký je zmysel demokratického tržného systému. Výsadnú, tzn., zvrchovanú moc majú konzumenti. Chcú byť uspokojení.

Miliónom ľudí chutí, povedzme, pinkapinka – nápoj vyrábaný celosvetovou firmou Pinkapinka Company. Milióny ľudí majú radi detektívky, filmy s tajomnými zápletkami, bulvárnu tlač, býčie zápasy, box, whisky, cigarety a žuvačky. milióny ľudí volia vlády, ktoré horlivo zbroja a túžia po vojnových výbojoch. Úspešne zbohatnúť sa darí tým podnikateľom, ktorí najlepšie a najlacnejšie dodávajú všetko, čo je k uspokojeniu týchto túžob potrebné. V prostredí tržnej ekonomiky nezáleží na akademickom posudzovaní hodnôt, ale na hodnotení, ktoré ľudia reálne prejavujú tým, že nakupujú alebo nenakupujú.

Frflošovi, ktorý si sťažuje na nespravodlivosť tržného systému, možno dať jedinú radu: ak chceš získať bohatstvo, pokus sa verejnosť uspokojiť ponukou niečoho lacnejšieho alebo niečoho, čo sa jej bude viac pozdávať. Pokús sa pretromfnúť pinkapinku namiešaním iného nápoja. Rovnosť pred zákonom ti umožňuje pomeriť sa s ktorýmkoľvek milionárom. ak neprekonáš čokoládového kráľa, filmovú hviezdu alebo majstra sveta v boxe, môžeš si za to jedine sám, samozrejme v prípade, že trh nie je sabotovaný vládnymi reštrikciami.

Ak však nedáš prednosť bohatstvu, ktoré by si snáď mohol získať podnikaním v odevnom priemysle alebo profesionálnym boxovaním, ale dáš prednosť vnútornému uspokojeniu, ktoré ti prinesie písanie poézie alebo filozofických prác, máš k tomu úplnú slobodu. Potom samozrejme nezarobíš toľko ako tí, ktorí slúžia väčšine. Taký je zákon ekonomickej tržnej demokracie. tí, ktorí uspokojujú potreby menšieho množstva ľudí, získavajú menej volebných hlasov – tj. dolárov – ako tí, ktorí uspokojujú potreby väčšieho množstva ľudí. Z hľadiska zárobku predbehnú filmové hviezdy filozofov a výrobcovia pinkapinky skladateľov symfonické hudby.

Je dôležité si uvedomiť, že príležitosť snažiť sa vo voľnej súťaži získať odmeny, ktoré spoločnosť ponúka, je inštitúcia spoločenská. Nemôže odstrániť, ani zmierniť vrodené hendikepy, ktorými postihla mnohých ľudí príroda. Nemôže nič zmeniť na skutočnosti, že sa mnohí ľudia rodia chorí alebo sú neskôr v živote telesne postihnutí. biologické vybavenie striktne vymedzuje oblasti, v ktorých sa môže človek uplatniť. Aj skupina tých, ktorí majú schopnosť tvorivého myslenia, je oddelená neprekonateľnou bariérou od tých, ktorí takúto schopnosť nemajú.

Neekonomické výhrady voči kapitalizmu

Šťastie

Kritici kapitalizmu vznášajú dve námietky: za prvé tvrdia, že vlastníctvo automobilu, televízoru alebo ľadničky neurobí človeka šťastným, za druhé dodávajú, že stále ešte existujú ľudia, ktorí k týmto vymoženostiam nemajú prístup. Obidve tvrdenia sú pravdivé, ale žiadne z nich nemožno chápať ako obžalobu kapitalistického systému spoločenskej spolupráce.

Ľudia sa nepachtia a nelopotia preto, aby dosiahli dokonalé šťastie, ale preto, aby v maximálnej možnej miere odstránili nejaké problémy, ktoré im spôsobujú nepríjemné pocity, a boli vďaka tomu šťastnejší ako pred tým. Človek, ktorý si kupuje televízor, dáva týmto aktom najavo, že vlastníctvo tohoto prístroja zvýši jeho blahobyt, a že bude spokojnejší, ako keď ho nemal. Keby tomu bolo naopak, nekúpil by si ho. Úlohou doktora nie je, aby zaistil pacientovi šťastie, ale aby odstránil jeho bolesť a zlepšil jeho fyzickú kondíciu, ktorá mu umožní snažiť sa o dosiahnutie hlavného cieľa každej žijúcej bytosti, ktorým je odstránenie všetkých faktorov znepríjemňujúcim jej život a ohrozujúcich jej pohodlie.

Je možno pravda, že medzi žobravými budhistickými mníchmi žijúcimi z almužien v špine a naprostej chudobe sú takí, ktorí sa cítia dokonale šťastní a ani v najmenšom nezávidia sebabohatšiemu nabobovi. Možno však tvrdiť, že pre naprostú väčšinu z nás by bol život tohoto druhu neznesiteľný. Väčšina ľudí je vnútorne pudená k tomu, aby sa neustále snažila zlepšovať vonkajšie existenčné podmienky.

Nemenej absurdná je aj druhá výčitka, ktorou býva kapitalizmus zahrňovaný, teda to, že z technologických a terapeutických vymožeností nemajú prospech všetci. Zmeny životných podmienok sú výsledkom priekopníckej práce tých najchytrejších a najenergickejších. Tí tvoria predvoj ľudstva a ostatní ich krôčik za krôčikom nasledujú. Každá inovácia je najprv iba výsadou niekoľkých ľudí, a až neskôr sa stáva majetkom širokej verejnosti. Rozumnou námietkou proti noseniu topánok a používaniu vidličiek nemôže byť argument, že sa topánky a vidličky šíria pomaly a že sa bez nich dokonca ešte aj dne milióny ľudí zaobídu. Zhýčkané dámy a gentlmani, ktorí začali ako prví používať mydlo, zároveň razili cestu k veľkovýrobe mydla pre obyčajného človeka. Keby sa tí, ktorí dnes majú prostriedky na nákup televízoru, mali jeho kúpy zriecť iba preto, že si ho iní nemôžu dovoliť, nijako by tým jeho rozšíreniu nepomohli, práve naopak.

Nespravodlivosť

Najvášnivejšie očierňujú kapitalizmus tí, ktorí ho odmietajú pre jeho údajnú nespravodlivosť.

Tráviť čas úvahami o tom, čo by malo byť a nie je, pretože sa to prieči nepružným zákonom vesmíru, je úplne zbytočné. Podobné špekulácie možno považovať za neškodné, pokiaľ však ostávajú iba obyčajným fantazírovaním. V okamihu, kedy ich autori začnú ignorovať rozdiel medzi fantáziou a skutočnosťou, stávajú sa podobné teórie najvážnejšou prekážkou ľudského snaženia o zlepšenie existenčných podmienok a zvýšenie prosperity.

Najhorším z týchto klamov je predstava, že „príroda“ obdarila každého z nás určitými právami. Podľa tejto doktríny rozdáva príroda každému novorodencovi plnými priehrštiami: pre všetkých je všetkého dosť. Z toho vyplýva spravodlivý a neodcudziteľný nárok každého človeka žiadať od ostatných ľudí a od spoločnosti, aby dostal svoj podiel, ktorý mu príroda pridelila. Večné zákony prírody a božská spravodlivosť vyžadujú, aby si nikto neprivlastňoval to, čo právom patrí ostatným. Chudobní trpia nedostatkom jedine preto, že ich nespravodliví ľudia pripravili o ich vrodené práva. Úlohou cirkvi a svetských autorít je zamedziť tomuto drancovaniu a zaistiť prosperitu všetkých.

Na tejto doktríne nie je jediné slovo pravdivé. Príroda nie je štedrá, ale lakomá. Kladie prekážky snahám o zaistenie všetkých vecí nepostrádateľných pre zachovanie ľudského života. Zaplnila svet zvieratami a rastlinami, ktorým je vrodený pud ničiť človeka a ohrozovať jeho blahobyt. Uvoľňuje sily a živly, ktorých pôsobenie má zhubný vplyv na ľudský život a sťažuje snahu o jeho zachovanie. Ľudské prežitie a prosperita sú výsledkom umu, s ktorým človek využíva hlavný nástroj, ktorým ho príroda obdarila – svoj rozum. Všetko bohatstvo, ktoré najrôznejší rojkovia považujú za dar prírody, vytvorili ľudia. Je plodom ich spolupráce realizovanej v systéme deľby práce. Pokiaľ ide o „distribúciu“ tohoto bohatstva, je nezmyselné odvolávať sa na údajný božský či prirodzený princíp spravodlivosti. Tu nejde o prideľovanie podielov z nejakého fondu, ktorý darovala príroda človeku. Problém je skôr rozvoj takých inštitúcií, ktoré umožňujú ľuďom pokračovať v produkcii potrebných vecí a ďalej ich rozširovať.

Svetová rada cirkví napríklad vyhlásila: „Spravodlivosť vyžaduje, aby obyvateľom Afriky a Ázie pripadlo viac vyrobených strojov.“ Takýto výrok by mal zmysel iba za predpokladu, že Hospodin daroval ľudstvu dopredu stanovený počet strojov a očakával ich rovnomerné rozdelenie medzi jednotlivé národy. Avšak beda, kapitalistické krajiny sa zachovali natoľko podlo, že si ich privlastnili oveľa viac, ako by im podľa spravodlivosti malo patriť, a pripravili tak obyvateľov Ázie a Afriky o ich podiel.

Pravda je pochopiteľne taká, že akumulácia kapitálu a jeho investovanie do výroby strojov, ktorá je zdrojom relatívne väčšieho bohatstva západných krajín, umožnil výhradne kapitalizmus laissez-faire. Nie je vinou kapitalistov, že Ázia a Afrika neprijala ideológie a politické programy, ktoré by umožnili rozvoj domáceho kapitalizmu. Rovnako kapitalisti nemôžu za to, že politika týchto krajín zmarila snahu zahraničných investorov poskytnúť im väčší podiel na výrobe strojov. Nikto nepochybuje o tom, že príčinou biedy stámilionov obyvateľov Ázie a Afriky je to, že zostávajú u primitívnych výrobných metód a pripravujú sa tak o výhody, ktoré by im mohli priniesť dokonalejšie výrobné prostriedky a moderné technologické postupy. Iba jediný prostriedok môže zlepšiť ich údel: prijatie kapitalizmu laissez-faire. Nutne potrebujú súkromné podnikanie a akumuláciu nového kapitálu, potrebujú kapitalistov a podnikateľov. Je nezmyselné viniť kapitalizmus a kapitalistické krajiny Západu z problémov, ktoré si zavinili zaostalé národy samé. Riešením nie je „spravodlivosť“, ale nahradenie nerozumnej politiky politikou rozumnou, tj. laissez-faire.

To, čo pozdvihlo životnú úroveň obyčajného človeka v kapitalistických krajinách na súčasnú úroveň, neboli plané úvahy o vágnom pojme spravodlivosť, ale aktivita ľudí označovaných za „vykorisťovateľov“ a „ lúpežných barónov“. Bieda zaostalých krajín je spôsobená ich vlastnými praktikami, ktoré bránia investíciám zahraničného kapitálu (napr. politikou vyvlastňovania, diskriminačnými daňovými zákonmi a kontrolou devízového hospodárstva) a uplatňovaním opatrení, ktoré znemožňujú akumuláciu domáceho kapitálu.

Ľudia, ktorí odmietajú kapitalizmus z morálnych dôvodov ako nespravodlivý systém, sú obeťami svojej neschopnosti pochopiť, čo to je kapitál, ako vzniká, ako sa je oň potrebné starať a aké výhody prináša jeho využitie vo výrobných procesoch.

Sloboda

Dejiny západnej civilizácie sú príbehom neustáleho boja za slobodu.

Spoločenská spolupráca založená na princípe deľby práce je hlavným, či dokonca jediným prostriedkom človeka v boji o prežitie a maximálne zlepšenie materiálneho blahobytu. Ale vzhľadom k vlastnostiam ľudskej povahy nemôže žiadna spoločnosť existovať bez opatrení, ktoré by znemožňovali ľuďom, ktorí nedokážu rešpektovať akýkoľvek poriadok, dopúšťať sa skutkov nezlúčiteľných so zásadami spoločenského spolužitia. K zaisteniu mierumilovnej spolupráce musí byť spoločnosť pripravená uchýliť sa k násilnému zákroku proti každému, kto narušuje poriadok.

Spoločnosť sa nemôže zaobísť bez donucovacieho spoločenského aparátu, tzn. bez štátu a armády. Potom však vzniká ďalší problém: stanoviť také obmedzenia pre vykonávateľov štátnych a vládnych funkcií, aby nemohli svoju moc zneužiť a premeniť všetkých ostatných na otrokov. Cieľom všetkého boja za slobodu je udržať pod kontrolou ozbrojených ochrancov poriadku, vládcov a ich podriadených. Politický význam individuálnej slobody znamená byť chránení pre svojvoľnými zásahmi policajnej moci.

Cieľom všetkých moderných politických a zákonodarných inštitúcií je zaistiť a ochraňovať individuálnu slobodu proti zásahom vlády a štátu. Zastupiteľská vláda a právny štát, nezávislosť súdov a tribunálov voči mocenským orgánom, habeas corpus, právomoc súdov posudzovať a korigovať vládne a štátne uznesenia, sloboda slova a tlače, odluka štátu od církvy ako aj celá rada ďalších inštitúcií má jediný zmysel a ciel: obmedzovať svojvôľu tých, ktorí zastávajú funkcie v štátnom aparáte, a ochrániť slobodu jednotlivca pred ich svojvôľou. V ére kapitalizmu boli zrušené pozostatky otroctva a nevoľníctva. Epocha kapitalizmu skoncovala s krutými trestami a zredukovala stíhanie zločinov na minimum potrebné k zastrašenie potenciálnych páchateľov. Skoncovala s mučením a ďalšími pochybnými metódami zaobchádzania s podozrivými a s narušiteľmi zákona. Zrušila všetky privilégia a nastolila rovnosť pred zákonom. Poddaných premenila na slobodných občanov.

Kritici právneho a ústavného pojatia slobody a inštitúcií vytvorených k jej praktickému uskutočňovaniu sa nemýlia, keď tvrdia, že oslobodenie od svojvoľného jednania držiteľov moci samé o sebe nestačí k tomu, aby bol jednotlivec slobodný. Prečo však zdôrazňujú takú samozrejmosť ? Chovajú sa, ako keby chceli vyraziť otvorené dvere. Žiadny obhajca slobody predsa nikdy netvrdil, že by obmedzenie svojvôle úradov bolo jedinou podmienkou oslobodenia občanov. Tým, čo dáva jednotlivcom maximálnu slobodu zlúčiteľnú so životom v ľudskom spoločenstve, je fungovanie tržnej ekonomiky. Ústavy a listiny práv slobodu nevytvárajú: iba ochraňujú pred policajnou mocou tu mieru slobody, ktorú dáva jednotlivcom ekonomický systém založený na konkurencii.

V prostredí tržnej ekonomiky majú ľudia príležitosť usilovať sa o dosiahnutie ľubovoľného postavenia, po ktorom túžia, a to v štruktúre spoločenskej deľby práce. Môžu si slobodne zvoliť poslanie, ktorého napĺňaním chcú slúžiť svojim blížnym. Plánovaná ekonomika takéto práva nedáva. V kapitalizme môže každý človek porovnať svoje ambície s osobnými záujmami kohokoľvek iného. Ak sa domnieva, že je schopný zásobovať verejnosť lepšie alebo lacnejšie ako ostatní, môže sa pokúsiť preukázať svoju výkonnosť v praxi. Nedostatok finančných prostriedkov jeho projekt zmariť nemôže, kapitalisti totiž neustále hľadajú niekoho, kto dokáže ich finančné prostriedky s čo najväčším ziskom zúžitkovať. Výsledok podnikateľských aktivít každého človeka závisí jedine na chovaní spotrebiteľov, ktorí kupujú to, čo majú najradšej.

Rovnako platí, že zamestnanec nie je odkázaný na ľubovôľu svojho zamestnávateľa. Ak podnikateľ nenajme práve tých pracovníkov, ktorí sa najlepšie hodia pre danú prácu, a ak im nezaplatí toľko, aby neprijali zamestnanie inde, bude potrestaný poklesom čistého zisku. Zamestnávateľ nerobí svojim zamestnancom žiadnu milosť. Najíma ich ako nepostrádateľné prostriedky k dosiahnutiu podnikateľského úspechu – práve tak, ako musí nakupovať suroviny a ostatné zariadenia. Pracovník si môže slobodne zvoliť zamestnanie, ktoré mu vyhovuje.

V trhovej ekonomike prebieha neustály proces spoločenskej selekcie, ktorý určuje postavenie a príjem každého jednotlivca. Rozprávkové bohatstvo sa môže rozplynúť a zmiznúť, zatiaľ čo iní ľudia – narodení v chudobe – môžu získať vysoké postavenie a značné príjmy. Ak neexistujú privilégia a ak štát nechráni záujmy ohrozované schopnosťami nových účastníkov trhu, potom je každý, kto v minulosti získal bohatstvo, nútený ho každý deň získavať znovu v súťaži so všetkými ostatnými.

V rámci spoločenskej spolupráce realizovanej v systéme deľby práce je každý závislý na tom, ako ocení jeho služby kupujúca verejnosť, ku ktorej sám patrí. Každý človek sa aktívne podieľa na procese, ktorý jedným prideľuje vyššie príjmy a druhým príjmy nižšie. Každý má možnosť predstúpiť s niečím, čo budú jeho blížni ochotní odmeniť vyšším finančným ohodnotením. Sloboda v kapitalizme znamená, že človek nie je závislý na voľbe ostatných o nič viac, ako sú oni závislí na voľbe jeho. Iný druh slobody nie je mysliteľný, ak sa výroba uskutočňuje v podmienkach deľby práce. Dokonalá ekonomická sebestačnosť všetkých je totiž nemožná.

- Úryvky pochádzajú z knihy Antikapitalistická mentalita, Ludwig von Mises (Občiansky inštitút, 1994), spracoval –mari-

(1) Laissez-faire ("Nechajte nás samých na seba") - Laissez-faire ("Leave us alone")- Názor, že vláda by nemala zasahovať do ekonomickej činnosti. Podľa klasických ekonómov (napr. Adama Smitha) to znamená, že úloha štátu by sa mala obmedziť na (1) udržiavanie zákonov a poriadku, (2) národnú obranu a (3) zabezpečovanie určitých verejných statkov, o ktoré súkromné podnikanie nemá záujem (napr. verejné zdravotníctvo, hygienické zariadenia).

Komentáre

link

sa zobudte

Caute. Dostal som sa nejako na tuto stranku a trochu som si presiel niektore clanky. Prislo mi velmi smiesne ked som cital uvod k tomuto clanku. Mam pocit, akoby ste doteraz nic nepoculi o niecom ako je volny trh a kapitalizmus. Akoby ste teraz objavili, ze je aj “iny” pohlad na vec. Ja som som velky zastanca kapitalizmu a volneho trhu, lebo je to prirodzena vec a prirodzeny vyvoj spolocnosti a jednotlivca. Neda sa tomu zabranit. Vsetko je “trh”, vsetko je “tovar”. Dokonca aj vzdelanie, zdravie, dokonca ked to vyzeniem do extremu tak aj viera. Za vsetko treba platit. Samozrejme nie za vsetko platime peniazmi (napr. viera, vztahy atd.). Ja sa citim velmi slobodny. Neviem ako vy. Neustalym “bojom” pre “environmentálne vhodnú dopravu” stracate cas a prostriedky. Mam pocit, ze to speje k akemusi totalitarizmu, ze vsetci ludia sa maju vozit iba v MHD alebo na bicykloch. Nech sa kazdy vozi na com chce, to nemozte nikomu prikazat!!! A inac ked ste si vsimli, tak “environmentálne vhodná doprava” uz je, a stale sa vyvija. Auta uz nesmrdia a neprodukuju tolko necistot ako pred 10 a viac rokmi (okrem starych nakladakov ktore este jazdia:)). Ja si myslim, ze keby auta chodili aj na vodik, alebo na morsku vodu, tak vy budete stale proti autam. Zase si vymyslite nieco ine.

re: poznámky

Proti tomuto sa ťažko bojuje krajinám a nieto jednotlivcovi.”

Čo sú to krajiny ? Krajina je množina jednotlivcov. Na jednotlivcoch to stojí a padá.

poznámky

Obyčajný človek každý deň svojimi peniazmi rozhoduje o tom, či a v akej miere sa bude ničiť príroda, či a za akých podmienok sa budú využívať zvieratá v ľudský prospech, či budú prosperovať spoločnosti rešpektujúce etické hodnoty, či sa bude rozvíjať obchod ohľaduplný k ľuďom žijúcim v krajinách tretieho sveta atď.” - Nerozhoduje. Proti tomuto sa ťažko bojuje krajinám a nieto jednotlivcovi.

môžem svoju energiu venovať rozvoju alternatívnych spôsobov dopravy.” - No už len chcem vidieť čo tých pár korún zmôže pre environmentálne vhodnú dopravu :-)